„Och, môj chrbát ubolený,“ ochkala, „aj hlavu mám samá hrča, nohy ma ledva nesú.“
Najväčšia hrôza ju pochytila, keď sa pozrela do zrkadla a zistila, že ľad, čo jej padal na hlavu, tancoval aj po nose, zmenšil ho a takmer narovnal.
„Hí, veď ja mám škaredý rovný nos ako každá obyčajná stvora!“ zhíkla. „Doteraz som ho mala dlhý a krásne poskrúcaný ako riadna bosorka. Čo teraz?“
„Moja milá,“ vzala mama dcérku do náručia, „tú knihu si vôbec nečítala. Čo je veľká škoda, pretože v knihách sa ukrývajú desiatky krásnych príbehov a múdrostí, ktoré by si potom mohla stvárniť tancom.“
„Ako vieš, že som ju nečítala?“ spýtala sa smutne.
„Čítajka, Škriatkokrates a kontesa Drahomila ti chceli dať malú príučku o tom, že klamať sa nesmie a každý ti rozpovedal kúsok svojho vlastného vymysleného príbehu. Dobrodružstvo Gullivera v tvojej knihe je úplne, ale úplne iné. Som si istá, že sa ti bude páčiť, keď si ho raz prečítaš,“ povedala mama a poslala dievčence do izieb, aby sa pripravili na slávnosť.
„To nie je víno z môjho hrozna.“
„Ako by mohlo byť,“ vraví kráľ, „veď z tej bobuľky, čo si poslal, by z preša nevytiekla ani kvapôčka muštu.“
„A tuhľa, neborák,“ rozhneval sa Kristus Pán, ukazujúc na mládenca, „mohol za jednu noc vysušiť rybník, zaviesť ho zeminou, vysadiť viničom a ráno ti priniesť za tanier hrozna?“
Nato sa obrátil k tým dvanástim nemenovaným a riekol:
„Berte si ho!“
Dvanásť čertov, lebo to boli tí dvanásti nemenovaní, sa vrhlo na kráľa, a kým sa mládenec stačil spamätať, nebolo po nich a kráľovi ani chýru, ani slychu.
