„Počkaj, chlpáč, kam bežíš, nože sa vráť a povedz mi, kto si a čo tu robíš.
A tak som tomu kameňu, ktorý nebol kameňom, ale akýmsi pásavcom, čo mal papuľku ako vysávač môjho dobrého pána Jakuba, porozprával o našom salaši, o našich horách, o snehu a lietadle úplne všetko.
Pozorne si ma vypočul, raz zastrihal ušami, dva razy zavrtel chvostom, tušil som, že preto, aby mi dal najavo, ako tuho rozmýšľa, a potom povedal:
– Máš šťastie, že si ma stretol, to ti hovorím priamo, chlpáč! V tých vašich horách asi nebýva ani jaguár, ani anakonda, ani aligátor.
Ale v tomto lese veru hej a takého príšerne bieleho by ťa jeden, druhý alebo tretí zjedol na počkanie.
– Zjedol? Chceš tým povedať, že oni jedia biele čuvače?...”
Hoci sa všetci v paláci pred bosorkou triasli, Eulália sa jej drzo pozrela do očí:
„Pche. Môj otec kráľ ani moja matka kráľovná ma neprinútili, aby som sa vydala, ako by si ma mohla prinútiť ty?!“
„Ako?!“ zamračila sa bosorka. „Nuž tak, že ak si dnes nezvolíš ženícha,
potom sa už nikdy viac nevydáš. Pretože ťa zajtra na večeru zožerie drak!“
„Nebuď smiešna, týmto mi chceš nahnať strach?“ zasmiala sa princezná a znovu si dupla nôžkou: „Ani tak sa nevydám!“
„Ako chceš.“ Bosorka Xamila zodvihla ruky a vykríkla mocné zaklínadlo:
„Abraka, dabraka,
princezná je pre draka
chutná večera,
preto nech sa ihneď
k nemu poberá!“
V tej chvíli sa na paláci rozleteli všetky okná, silný víchor uchytil princeznú a unášal ju preč. Bosorka Xamila zmizla spolu s ňou.
Keď pytači a dvorania videli, čo sa stalo, ihneď sa obrátili na päte a utekali z hradu, len sa tak za nimi prášilo. O niekoľko sekúnd vo dvorane zostali len kráľ Eduard, kráľovná Edna a radca....
„A vraj bývať v paneláku je nezdravé. Tu na vás nikdy nič nespadne. Zato ten ich krásny dom na námestí by asi mali zbúrať. Má síce takú tú peknú
vežičku, kde má Hermína izbičku, ale je už veľmi starý. Ešte aby ju tak zabilo úplne! Aj tak tam bývajú iba dve rodiny. Keby tam postavili panelák, vojde sa ich tam viac a vlastne pomôžu mestu!
Celé vyučko som sa kvôli tej správe nemohol sústrediť. „Čo to s tebou, prepánajána, je?“ pýtala sa ma pri písaní Janáčková. „Inokedy ti to tak ide a dnes si nevieš rady?“
Čo som jej mohol povedať, že mám strach o Hermínu, ktorá je moja najlepšia kamoška? No mohol?
Stála potom celý čas nado mnou a ja som bol ešte nervóznejší, div som si neodhryzol jazyk, beztak sa mi to písanie vôbec nepodarilo. Vyzeralo to, ako keď niekto prejde slimáka. Takže nič pekné.
Cez veľkú prestávku prišlo Ozembuchovi zle. Možno za to mohla tá čudná šunková pena na chlebe, ktorý sme mali na desiatu.
Fakt bola čudná, to teda hej, ale Ozembuch to asi znáša nejako horšie,
pretože jemu jedinému bolo zle. Musel som ísť s ním do šatne po topánky a kým som sa vrátil, niekto mi vypil mlieko, čo som si nechal na lavici. Život je niekedy fakt nespravodlivý!...“
„Zarmútil sa králevič a povedal: „Počkaj Ruženka, moja matka ma veľmi miluje, iste pristane na to, keď jej poviem, že sa nikdy neožením, ak mi nedovolí teba si vziať za ženu.“
Ale stará kráľovná veru ani počuť nechcela o tom, že by si jej syn mal vziať manželku nie z kráľovského rodu.
Darmo ju prosil syn, nedala sa mu obmäkčiť.
„Ty si z kráľovského rodu, aj ženu musíš mať z kráľovského rodu.“
„Vieš čo, mama“ — povedal naostatok králevič, „aspoň mi to urob k vôli, že pôjdeš so mnou do Jelšavských.“
Pristala na to stará kráľovná a na druhý deň sa už viezla so synom na návštevu.
Páčilo sa jej u Jelšavských veľmi, aj kaštieľ, aj záhrada, aj polia, ale nadovšetko sa jej páčila Ruženka.
Ej, keby len bola z kráľovského rodu, hneď by bola svadba!
Ale takto, — len rozmýšľala a rozmýšľala stará kráľovná...”
„Drahý pápež František, moja mama je už v nebi. Narastajú jej tam krídla“?
Luca
7-ročný chlapec z Argentíny
Milý Luca,
Nie nie nie, Tvoja mama je v nebi, krásna, vznešená a prežiarená. Nenarastú jej krídla. Stále je to tvoja mama, ako si ju poznal, len je krajšia.
Pozerá sa na Teba ako na svojho syna a usmieva sa. Je šťastná, keď si dobrý.
Ak sa nesprávaš pekne, aj tak Ťa má rada, a prosí Ježiša, aby Ti pomáhal polepšiť sa.
Predstav si svoju mamu takto : je krásna, usmieva sa a má Ťa veľmi rada
Franciscus
„Žeby to tretie okienko otvoril hneď a zaraz?
Veď by ho mohol potom zase zalepiť a tváriť sa, akoby s tým nič nemal.
To by však bol podvod. Ani pri kartách sa nesmelo podvádzať, ale podvádzať s Vianocami, to by bolo ešte oveľa horšie.
Bolo by to ako špehovať, čo je v balíčkoch, ktoré sa nesmú otvoriť pred Štedrým večerom, a bolo by to skoro ako okrádať sám seba.
Mama sa čoskoro vrátila z práce a začala čistiť zemiaky a mrkvu. Potom prišiel aj otec. Nariekal, že stratil vodičák.
„Nechápem,“ povedal. „Nie je ani v aute, ani v robote a ani v kabáte.“
„Ty si ale neporiadnik,“ povedal Joachim, lebo presne to mu otec hovoril zakaždým, keď nevedel nájsť peračník, alebo si neupratal hračky.
V ten večer povedal Joachim sám od seba, že už si pôjde ľahnúť.
Bolo to vari prvý raz v živote, čo chcel ísť dobrovoľne do postele.
„Hádam nie si chorý, zlatko?“ spýtala sa mama.
„Kdeže. Ale tak sa teším, až budem otvárať zázračný adventný kalendár, že sa už neviem dočkať zajtrajšieho rána...”
„V tej chvíli sa konečne prihnali cvičitelia a odviedli Olíviu preč z pódia. Diváci začali vášnivo tlieskať.
„Toto bolo to najlepšie a najnapínavejšie vystúpenie, aké som kedy videl!“ ozvalo sa Olívii za chrbtom.
„Síce neviem prečo, ale dúfam, že ho nebudú chcieť zopakovať,“ krútila Olívia hlavou.
„Áno!“ ozval sa hlasný výkrik za oponou. „Milí diváci, práve ste uvideli toho najdisciplinovanejšieho leva na svete! Dokáže dokonale ovládať svoje chúťky a aj bez obeda neublíži dokonca ani ovci!
Vidíte, je celá živá a zdravá! Toto bolo naše vrcholné číslo, toto je svetová senzácia! Takto vycvičiť leva dokáže len náš prvotriedny cvičiteľ!“
Oj, aká bola Olívia rada, keď ju konečne vyviedli von z cirkusu. Priviazali ju ku stromu a nechali ju stáť na mäkkej tráve. Všetko vyzeralo v tej chvíli krásne. Dokonca aj zatiahnutá obloha.
Olívia si unavene ľahla na zem. Znovu mi zelená farba zachránila život, premýšľala. Okrem pár kúskov vytrhnutej vlny sa mi nič vážneho nestalo.
Na tej farbe predsa len niečo bude...“
