„Nikto ti na tvojej ceste nepomôže, pokiaľ neurobíš prvý krok sám. Želáš si to naozaj a úprimne?“
— „Áno,“ odpovedáš.
Duch Kondenz sa začal krútiť. Zrazu sa ti celé okolie roztočilo, zdeformovalo, sivé, biele a čierne farby sa zliali do jednej.
Svet sa zmenil, zrazu vidíš jedným smerom drobné svetielko. Duch je preč, svetielko v tme ostáva svietiť. Asi to je cesta, ktorou sa máš vydať ďalej.
Ideš tým smerom a počuješ, ako na vzdialené listnaté stromy dopadávajú život dávajúce kvapky dažďa.
Ako tak prechádzaš popri stromoch, jazierko sa za tvojim chrbtom vzďaľuje a už ho takmer ani nevidíš.
Zisťuješ, že tajomné svetlo, ktoré Ti ukazuje cestu, slabne.
Máš strach, že zablúdiš, no ako sa jeho jas zmenšuje, pociťuješ na koži svojej tváre vlhkosť.
Tá vlhkosť je hmla, ktorá ťa obklopila.
Nič nevidíš, je tak hustá...”
„Furko bol veľký lapaj. Ešte nemal síce ani dva mesiace, ale už poznal celé okolie.
Murka, ktorý bol asi o pol hodiny starší, volal len pecúchom.
Pán Ježko ho síce vždy dokonale vytrepal, keď ho zazrel pred dierou, ale Furko hľadal vždy vhodnú príležitosť, aby mohol uvrznúť.
A teraz, keď spozoroval, že mamka a otecko sú zaujatí skladaním hrušiek, opatrne sa vyškriabal spod machu a bočným úzkym východom, ktorý bol pripravený na čas nebezpečenstva, zmizol medzi skalami.
A Furko ani len netušil, aké nešťastie ho mohlo zastihnúť.
Veselo si poskakoval medzi skalami a cítil sa byť nesmierne voľným, že ho nesledovalo napomínanie rodičov.
Ešte nemal síce ani dostatočne tvrdé pichliače, ani nepoznal ešte tajomný nočný život lesa, ale cítil sa byť nesmierne voľným a slobodným. Vstrčil noštek pod každú skalku a smelo sa preťahoval každým kríčkom.
Pri jednej skale zastal. Vydýchol si a podíval sa na veľké, žlté svetlo, ktoré sa predieralo konármi stromov.
Poskočil si a padol na niečo mäkkého. Chytro pustil do toho svoje zúbky a odskočil...“
„V nasledujúce ráno králik zobudil svojich synov skôr ako obvykle. Dal im do ruky sekeru a chcel, aby mu odťali hlavu a vzali ju sebou na lúku, keď sa pôjdu napásť.
Synovia boli zhrození, keď počuli, čo od nich ich otec chce.
On si však svoj nápad nedal vyhovoriť. „Videl som na vlastné oči, že to tak funguje. Robte, čo som vám povedal!“ rozkázal im a položil si hlavu na starý peň.
Synovia mu ju teda odsekli a žena uložila jeho telo bez hlavy do postele. Čakala, kým sa deti nevrátia domov.
V tom čase sa na návštevu ku králikovcom vybral kohút, ktorý si z neho vystrelil.
Aké však bolo jeho zdesenie, keď na cestičke zazrel malé králičence, ako vlečú hlavu jeho priateľa za uši!
Trielil za nimi tak rýchlo, ako sa len dalo, a zastihol ich už pri chalupe. Tam uvidel ženu, ako nedočkavo sedí pri posteli mŕtveho manžela.
„Čo ste to len porobili!“ vykríkol nešťastne kohút, ale žena na neho len nechápavo pozerala... ”
A Maroško vystupuje hrdo vedľa starého otca. I trúbu mu nesie, ale ju ešte nevládze nafúkať. Ináč by už on odtrúbil. Strach, čo mal na veži, celkom ho minul. Zdá sa mu, akoby už i sám narástol odvtedy, čo sa dal na toto učňovstvo.
Keď idú popred Plajbásov, rád by i odbehnúť i zaklopať. Nech by videli! Ale nie — nejde! Ešte by ho vzali do postele.
Po desiatej príde jedenásta. Po jedenástej zas vyjdú na vežu. Odspievajú i zazvonia.
Ale tu sa už počnú Marošovi oči lepiť. I zíva ako psík na pazderí. Pomaly ho všetko prestáva zaujímať. Ani do okien sa mu už nechce. A z jedného vidieť i komíny fabrík vo Sv. Petre a Pavle. I kostoly dvíhať sa v mesačnom pološere. Z druhého vidieť Váh, i reťaz vrchov, kde letujú ovce a jalovina.
Nič ho nezaujíma. Ani rozprávanie starého otca, ani verš o Valibukovi, ktorý mu predrečnieva, aby sa naučil. Sadne si na brvno stolice a sedí.
— Spal by si? — vezme ho starý otec pod kabanicu, bafkajúc zo zapekačky. — Poď, ľahneme si! Veď máme i posteľ.
— A naozaj uloží ho do neveľkej prípravky vedľa schodov pod oknom. Ľahne si i on. Prikryje chlapca kabanicou.
Nenačítal by do desať, starý chrápe ako cirkulár na píle a Maroško spí spánkom spravodlivých.
„Ocko, on sa už k nám teší,“ zajasala dievčina. Je fakt strelená. Ako by som sa mohol tešiť do smradľavej krabice a na cestu ktovie kam?
Vari neviete, že mi v býva zle?!
Teda nie že by som azda niekedy niekam cestoval, ale stačí sa na tú plechovú búdu pozrieť a je jasné, že sa mi v nej páčiť nebude. Kam mi chcete dať búdku s vodou ? A s papaním? Čo brlôžtek?
Chrlil som rozčúlene.
Lenže miestnosťou sa ozývalo len:
„Hav, hav, hav.“
Nikto si nevie predstaviť, ako Ondrejove topánky smrdia. V živote som niečo také nečuchal. A keď to vravím JA, trojmesačné šteňa, tak tomu môžete veriť. Na betón!
Tak do tejto krabice ma zavreli.
Keď ma niesli do auta, bol som v šoku.
Ani som sa nepohol. Dlho som to ale nevydržal.
Iba Štikút, malý, chudý a bezvýznamný, nemal nijaké očividné vodcovské schopnosti.
Postával skrúšene na jednej nohe a potom sa mu prekrížili lyže a spadol.
„Prečo musí veliť ZASA ŠTIKÚT?“ zašomral cez zaťaté zuby Soplinos Surovec.
„Lebo je synom NÁČELNÍKA a jedného dňa tu bude veliť NASTÁLO, Thor nás všetkých ochraňuj...“ vysvetlil Pahlt, keď jednou chlpatou rukou dvihol Štikúta na nohy a druhou z neho oprašoval sneh.
Potom zahrmel: „Nejaké otázky?“
Rybonoh zdvihol ruku. „Len taká maličkosť, pane,“ povedal. „Najprv sa musíme dostať na horu. Ako sa na ňu dostaneme?“
„Na vrchol vás na lyžiach VYTIAHNU šabľozubé draky,“ odvetil Pahlt. „Nepotrvá to dlhšie ako pol hodiny.“
Rybonoh a Štikút vrhli neisté pohľady na veľké biele zvery, ktoré sa zlovestne krčili na ľade.
Spomedzi zubov, ostrých ako meče, im vytŕčali jazyky a mačacími očami vrcholne nenávistne pozorovali svojich ľudských pánov.
