Priblížila nos k sklu a pozerala si do očí. Snažila sa pochopiť dievča, ktoré videla, ktoré malo v sebe príšerný zmätok a chuť zmeniť na sebe všetko, no ktoré sa dokázalo iba potulovať ulicami s divným kamarátom, kradnúť, klamať, hádať sa s matkou a nahovárať si, že všetko by mohlo byť ešte horšie, že je vlastne fajn, ako sa veci majú. Niekde v kútiku duše však vedela, že v poriadku nie je nič, že je iba otázkou času, keď bublina, v ktorej žije, praskne, a ona si ešte viac nabije nos. Alebo skončí v base.
Dlho, dlho som sa díval na šedivý hranatý kameň. Meno na ňom mi nepripomínalo nikoho, nič, nemal som tušenia, kto bola tá žena, čo zomrela v roku 1953, ako vyzerala, len šedivá prostota kameňa, ktorý ju mal skromne pripomínať v tomto svete ticha, možno dátum jej smrti, možno to, že podľa mojej predstavivosti zomrela na veronal či na plyn, mi ju priblížil, taký kameň, celkom taký by mohol ležať na hrobe inej ženy, ktorú som poznal, aj tá mala štyridsať rokov, menšiu telesnú chybu, veľkú chuť do života a pocit veľkorysej všelásky, nezničiteľnú vieru v dobré a spravodlivé na tomto svete.
Ešte stále však vidím náznaky tej vľúdnosti a zavše sa mu do očí vráti aj ten svit, ale potom si vzdychne a vráti sa k svojej práci, vypisuje listy jeden za druhým a používa v nich slová, o ktorých vie, že ich neviem prečítať, vykresľuje v nich všetko, čo sa stalo na tom kopci, ako aj to, čo sa udialo v predchádzajúcich a nasledujúcich dňoch. Žiadala som ho, aby mi tie slová nahlas prečítal, ale on nechce. Viem, že písal o udalostiach, ktoré nevidel ani on, ani ja. Viem aj to, že dal podobu tomu, čo som ja prežila a čoho bol on svedkom, a že urobil všetko pre to, aby ľudia tým slovám pripisovali patričnú váhu a aby im načúvali.
