Ivana Peroutková : Anička na horách

A zrazu sa prebudila. V skutočnosti jej ruku lízal Bojar. Stál pri posteli a veselo vrtel chvostíkom. Anička ho pohladkala. Lenže v myšlienkach zostávala stále veľmi ďaleko. V zemi snov. V zemi, kde dôverne hladila vlka, ktorému žlto svietili oči. A kde letela na Míne s upírom. Ach, škoda, že sa mi to všetko len snívalo, povzdychne si smutne Anička.

Ivana Peroutková : Anička pri mori

Aj tak Anička zostávala napnutá a v hlave jej vírilo mnoho otázok. Zľakne sa, až tú múmiu uvidí? Bude ešte strašnejšia, než si ju predstavuje? Bude hroznejšia než nejaká záhrobná príšera v najstrašidelnejšom horore? Veď existuje už tritisíc rokov. Ale koľko to je, tritisíc rokov? Koľko je vlastne desať dní, keď utečú ako sekunda? Utečie tritisíc rokov tiež tak rýchlo? Utečú všetky dni a noci? Aj tie Aničkine...? Ale ako urobiť, aby utekali, a pritom neutekali?

Ivana Peroutková : Anička a jej kamarátky

Olina roztiahla ruky do strán, lenže ako mala hlavu tesne nad zemou, zrazu neudržala rovnováhu a samozrejme, že spadla rovno na čelo. Asi to dosť bolelo, ale vyzeralo to tak smiešne, že sa Anička s Irenou museli smiať. Olina sa smiala tiež, aj keď si držala čelo a do toho smiechu stále opakovala: „Jau, jau, jau!“ a hneď jej naskočila hrča, žltozelená a veľká ako roh.

Ivana Peroutková : Anička v meste

A parník pokračoval stále ďalej a ďalej. Miesto zmizlo, okolo brehov sa dvíhali šedomodré skaly a vysoké zalesnené kopce plné žltých a červených stromov. Dole zo záhradiek stúpal dym z ohníkov. A parník plával a plával, ako keby ich unášal až niekam do nekonečna. Dievčatká si už ani nezúfali. Čo im zostávalo? Iba dúfať, že tá cesta snáď nepotrvá večne.

Ursel Schefflerová: Záhada červenej ponožky

V polospánku vidí, ako cez okno lezie dnu muž v tmavomodrých montérkach. V ruke drží revolver, mieri ním na posteľ a kričí: „Sem s tým kufrom, lebo strelím!“ Vilma Vechťová je hneď svieža ako rybička. Okamžite pochopí, že mužovi ide len o ten záhadný lakovaný kufrík, a vyhŕkne: „Ten nepodarený kufrík má už dávno vrátnik!“ Odvážne potom hodí votrelcovi do hlavy jeden drevák za druhým a tým ho zaženie na útek.

Ursel Schefflerová: Záhada žltého kufríka

Gróf zo Šelestína ani len netuší, že za hlboký spánok, do ktorého tak rýchlo upadá, vďačí prášku na spanie, ktorý mu predtým do mlieka nasypal tajomný votrelec. Ten teraz vyjde spoza závesu, vrhne na spiaceho grófa skúmavý pohľad a potom sa pustí do práce. Korisť je oveľa bohatšia, ako dúfal.

Ursel Schefflerová: Záhada zeleného papagája

Keď stoja pri výčapnom pulte, otočí sa Kanónik k Šmárikovi, ktorého v duchu volá len Šmárik-Klamárik, a povie: „Mimochodom, naozaj dnes máte narodeniny?“ „Samozrejme! A ako sa teším, že som vás stretol práve dnes. To je ale náhoda! Ešte jedno pivečko?“ „Pre mňa, za mňa,“ povie Kanónik. „Ale tak sa mi marí, že ste mali narodeniny, aj keď sme sa stretli naposledy. A to bolo v zime!“

Carola von Kesselová: Čarodejnice z jazdeckej školy

Čarodejnice zatajili dych. Čo sa stane teraz? Riaditeľka Prasosrstá sa pootočila k jazdeckej dráhe. Zároveň zdvihol Ramiro s pôžitkom chvost a vzápätí otriasol halou hlasný prd. Divákov ovial štipľavý zápach vykvasených jabĺk, ktorý nenechal nikoho na pochybách, že Ramiro rád žerie jablká. Riaditeľka Prasosrstá najprv ozelenela v tvári a potom zbledla ako stena.

Jana Necpalová: Na jeden deň labuťou

Ale Omar neprestával. Až po čase si gazda uvedomil – tak ako somár v studni – že to nie nápad na zahodenie. Začal robiť to, čo on. Zo stien jamy rukami naberal zem a hádzal si ju pod nohy. Jama sa síce rozširovala, ale zároveň sa stala plytšou. Takto spoločne pracoval dlhé hodiny. Keď ich našli ľudia, ktorí sa vybrali gazdu hľadať, už bol takmer vyslobodený. Možno mu somár až toľko nepomohol svojimi kopýtkami, ale svojou skúsenosťou zo studne určite.

Ján Turan: Smelá Apolienka

Apolienka sa zamyslela. Veď mama niekedy uvarí trošku jedla iba pre ňu, keď má na niečo chuť. A preto víťazoslávne vyhlásila: -Veď mi uvar len kurací kŕčik, ja nechcem celého kohútika! Apolienkina mama sa nezdržala smiechu. Apolienka sa zarazila a potom aj zahanbila. Po chvíli povedala: -Veď ja viem, ako by kohútik bez krku kikiríkal? Keď kohútik kikiríka, naťahuje krk. -Ty moja malá mudrlantka! – privinula si mamička Apolienku.

Anna Kyselová: Strašidielko Bubulík

Minule, keď som sa vyhrieval na slniečku na mojom obľúbenom kameni, v tŕstí oddychoval párik slávikov. Keďže boli blízko mňa, vypočul som si ich rozhovor. Šírym svetom sa nesie chýr o strašidielku z mlyna, ktoré sa premenilo na chlapca za ružového splnu. Kúzlo tohto ružového splnu vraj prelomí čarovná polnoc, keď sa mesiac zahalí do modra. No ani sláviky, ani ja neviem, kedy tá čarovná polnoc nastane.....

Margit Garajszki: Bobuľa

Keď prišli k oknu, ocko zodvihol Bobuľu a mama ukázala na sestričku. Ležala v druhom rade, na ľavom konci. Palec mala v ústach a spala. Naozaj bola menšia ako Bobuľa. Oveľa menšia. Bobuľa si ešte všimla, že má tváričku ako najedený škrečok. To sa jej veľmi páčilo. Už nemala pochybnosti, že iba ona môže byť jej sestrou. Iba ten chutnučký spiaci škrečok, nikto iný.