Dostala, ako sa patrí u kráľovských rodín, hneď niekoľko mien ako Anastázia, Barbora, Cecília, Daniela a ďalšie presne podľa abecedy od „A“ až po „Z“. Ale veľmi rýchlo sa jej, hlavne medzi služobníctvom, začalo hovoriť princezná Nespalína. Pýtaš sa prečo? Ale to je predsa jasné! Preto, lebo nechcela zaspávať v čase, keď malé deti už dávno majú spať. Odmalička bola zvyknutá ponocovať. A to sa o ňu, páni moji, starali pestúnky, uspávači, predčítavači rozprávok a dvorní lekári.
Raz na jar prišla k Šebestovcom na víkend teta Vilma a Šebestová povedala Machovi, to zas bude, a keď sa Mach spýtal, kto to tá teta Vilma je, začala mu Šebestová vykladať, že teta Vilma je staršia dáma, že má plno priateliek, s ktorými neustále telefonuje, že bola veľmi
bohatá a jazdila po svete, ale že dnes už jazdí len k príbuzným, a keď sa objaví, tatko sa zakaždým prežehná a povie, to nás zase čaká pekný malér.
„Som rád, že som emigroval,“ povedal Paddington, keď si vystretou labkou pritiahol tanier bližšie. „Myslíte si, že by sa niekto nahneval, keby som si sadol na stolík a najedol sa tak?“
Skôr než sa pán Brown zmohol na odpoveď, už bol medveď hore a pravou labkou sa zmocnil prvého kúska.
Bol to veľký koláč, najväčší a najlepkavejší, aký pán Brown našiel, a trvalo len okamih, kým sa celá plnka z koláča rozliala po Paddingtonových fúzoch. Ľudia začali do seba štuchať a uprene sa na medveďa pozerali.
Pán Brown ľutoval, že nevybral obyčajný koláč bez plnky, ale nemal skúsenosti, ako sa správať pri medveďoch.
Miešal si čaj a pozeral sa von oknom, tváriac sa, akoby na stanici Paddington s medveďom popíjal čaj každý deň.”
