Ujo prezrel figúrky a zistil, že nič nechýba.
Poukladal ich do radov a povedal, že ma naučí hrať. Vybral som si čierne figúrky. Hneď som potiahol koňom. Ujo povedal, že sa to dá, ale pokýval hlavou. Aj po druhý raz som potiahol koňom. Ujo povedal :
Musíš ťahať aj inými, lebo ti toho koňa vezmem.“
Nahneval som sa, je to môj kôň. Aj mama doložila:
Poslúchni uja, lebo ti vezme koňa.“
Neposlúchol som. Ujo vzal koňa, vystrčil ho nad ostatné a šťastne sa smial.
Ale dlho sa nesmial. Podložil som pod šachovnicu škatuľu a vysypal do nej všetky figúrky.
„Čo robíš,“ volá mama, tak sa nehrá!
„Čím viac sa Dominik snaží priblížiť odstrkovaným kamarátom, tým viac cíti blízkosť Ježiša a Márie, do ktorých vkladá celú svoju dôveru. Vždy nájde originálny spôsob, ako byť Ježišovým učeníkom. V triede? Dáva pozor a nenechá sa rozptyľovať. V jedálni? Dlho ostáva pri stole a často vidieť, ako vychádza posledný. Len málo ľudí vie, že Dominik čaká, aby mohol pozbierať chlieb, ktorý ostáva na stoloch a takto sa vyhnúť plytvaniu. Na dvore cez prestávku? Pozýva osamotených kamarátov, aby sa zapojili do hry. Malému chlapcovi, ktorý nemá rukavice, dáva svoje. Večer po škole ponúkne pomoc niektorému zo spolužiakov, ktorý má ťažkosti s učením."
Sklamal si ma. Prekročil si môj zákaz. Hyeny ťa mohli zabiť. A nielen teba, ale aj Nalu. - Chcel som dokázať, že som statočný ako ty. - Statočnosť sa nedokazuje tak, že vyhľadávame nebezpečie. - Ale ty sa ničoho nebojíš! - Dnes som sa bál, synu. O teba!
- Ocko, nevedel som, že i králi majú strach.
Z neba sa na ne dívali blikajúce hviezdy.
Budeme stále spolu, však?, šeptal Simba. Mufasa ukázal na oblohu.
- Môj otec mi vravieval. Synak, z hviezd sa na nás pozerajú všetci slávni leví králi...! Až raz budeš cítiť osamotený Simba, pozri sa hore.
