Priblížila nos k sklu a pozerala si do očí. Snažila sa pochopiť dievča, ktoré videla, ktoré malo v sebe príšerný zmätok a chuť zmeniť na sebe všetko, no ktoré sa dokázalo iba potulovať ulicami s divným kamarátom, kradnúť, klamať, hádať sa s matkou a nahovárať si, že všetko by mohlo byť ešte horšie, že je vlastne fajn, ako sa veci majú. Niekde v kútiku duše však vedela, že v poriadku nie je nič, že je iba otázkou času, keď bublina, v ktorej žije, praskne, a ona si ešte viac nabije nos. Alebo skončí v base.
Áno, ja som to dokázal. Ja, Jacob Portman, nedôležitý chalan z jedného celkom nedôležitého mestečka na Floride. Vražedné monštrum si nekonalo svoju prácu – tá obluda z pekelných hĺbok a najtemnejších snov len preto, lebo som ho o to požiadal. Konkrétne a veľmi rozhodne som mu prikázal, aby okamžite prestalo jazykmi zvierať môj krk. Ustúp, povedal som. Stoj, prikázal som mu jazykom zvukov, aké som dosiaľ z ľudských úst nikdy nepočul – a ono to, akoby zázrakom, naozaj urobilo, telo obludy počúvlo moje rozkazy, v očiach sa mu náhle zračil zmätok.
Sotva dozvonil, vošla do dverí dejepisárka a k tomu aj naša triedna Alžbeta Komárová, ktorá nám fakt pije krv, s akýmsi naozaj čudným dievčaťom. Malým, trochu tučným, so svetlou pokožkou posiatou pehami rôznej veľkosti, hrdzavočervenými vlasmi ako drôtenka, ovisnutými plecami, úzkymi perami v tvare polmesiaca obráteného nadol a obrovskými jasnomodrými očami. Nemala školskú tašku. Mala iba hnusnú, krikľavo zelenú, lesklú kabelu, ktorá sa jej hompáľala na bruchu.
