„Čo tu robíte?“ opýtal sa znepokojene a nútil sa do toho najpriateľskejšieho úsmevu.
„Ideme na teba žalovať,“ hrozila mu mačička tenkým mrzutým hláskom.
„Veru ideme,“ prikyvoval Dunčo a uhýbal pohľadom. Jožinkovi zamrzol úsmev.
„Pôjdeš do pekla,“ pohrozila mu mačička.
Jožinko nespúšťal z dvojice oči a rozmýšľal, ako by si ich udobril.
„No, čože,“ povedal a prestupoval z nohy na nohu, „je tam toho, veď som vám tak hrozne neubližoval.“
„Áno, neubližoval,“ odsekla mačička, „a kto mi dával frčky do nosa, keď som spala, kto? A kto ma štípal do chvosta?“
„Veru,“ pridal sa aj Dunčo. „Ani môj chvost si nenechal na pokoji. Mne si naňho neraz šliapol, či kolískou alebo dverami ho pricvikol.
Pri pokladnici odrazu ležala kolobežka, a keďže nemala nijakú tvár, nemohla sa ani čudovať.
Medzi ježibabami sa správy šíria veľmi rýchlo, a preto sa čoskoro všetky dozvedeli, že Danica vystrája, čaruje a mení ľudí, a tak za ňou do nákupného centra prišli dvaja ježibabovskí policajti, čiže ježibábelovia, a povedali Danici, nech s tým čarovaním okamžite prestane.
Danica teda prižmúrila oči a iba zašepkala:
„Personál kompjúter v mojej službe,
splň mi, prosím želanie
a vyhovej tejto mocnej túžbe:
odčaruj každé zjavenie.“
