„Nuž,“ ozvala sa babička na toto hlasné zamyslenie, „každá nátura je inakšia. Niektorý človek by nebol šťastlivý, keby nemohol každú radosť, každú žalosť sveta na obdiv vystaviť; iný ju nosí v prsiach celý život a vezme si ju so sebou do hrobu. Ťažko získať takých ľudí, ale láska rodí lásku. Mne to prichodí s ľuďmi ako s bylinkami. Pre niektorú nemusím ísť ďaleko, všade ju nájdem, na každej lúke, na každej medzi. Pre niektorú musím ísť do tienistého lesa, musím ju hľadať pod lístočkami, nesmie mi ťažko padnúť škriabať sa po vrchoch a skalách, nesmiem dbať na tŕnie a bodľačie, ktoré sa mi do cesty stavajú. Za to ma bylinka stonásobne odmení. Baba korenárka, čo k nám chodieva z vrchov, vždy vravieva, keď nám prináša voňavý mach: ,Veľa roboty mi dá, kým ho nájdem, ale odslúži sa. Ten mach vonia ako fialky a tá vôňa človeku v zime pripomína jar.“
