„A v akom remesle ste vy vlastne vyučení?“
„Nó, vieš, my sme vlastne takí .... takí bankári“, vykrúcal sa kapitán.
„Fíha! Bankári? Takže máte veľa peňazí. Hm, nevyzeráte na to.“
„Vieš, Miško, my tie peniaze nedržíme. My ich len preberieme a kúpime, čo treba. A niekedy, niekedy dáme i chudobným .... keď zvýši.“
„Dávate peniaze chudobným? Ako to, že som o tom nikdy nepočul?“
„No, už dávno sa nám nezvýšilo.“
„Už chápem, ja dubová kotrba! Takže vy chcete, aby som vám pomáhal, žeby ste viacej mohli chudobným dávať. Dobre, chlapci, tak to sa mi páči. Budem teda s vami robiť bankára.“
Včielka premýšľala, čo to za žltohnedý kvietok vyrástol na jej lúke a vedela, že ho zobudí, aj keby ho poštípala mucha tse-tse, čo uspí každého na dva dni a tri noci. Spachtošov na svojej lúke jednoducho nestrpela. Nežným hláskom sa naklonila k Baltazárovi: „Ťutuli-muťuli, miláčik, spinkáš, spíš,“ a potom sa rozkričala, „ale dlho nebudeš, lenivec jeden!“ A opäť dupla nôžkou.
