Nikto iný nemá svoje miesto isté. Nikto iný nie je nenahraditeľný a tí, ktorí zo spoločnosti odídu alebo prezradia obchodné tajomstvo, riskujú trest, kým ďalší, ktorí už nie sú užitoční alebo sa ukázali byť nedostatočne lojálni, sú postrádateľní. Možno preto stále existujú ľudia, ktorí sú ochotní s reportérmi ako som ja, hovoriť. Potrebujú si skrátka uľaviť. Z toho, ako Clintonovci konajú ako s priateľmi, tak aj s ľuďmi, ktorí pre nich predstavujú hrozbu, srší neférovosť a pocit, že sa cítia nadradení ostatným.
Od malička nás učia, že klamať sa nemá, a súčasne nám niekedy vyčítajú, keď povieme pravdu. Neskôr sa v tom chaose zorientujeme tak, že vo všeobecnosti máme hovoriť pravdu, ale sú výnimky, keď to tak nie je, keď sa patrí alebo oplatí mlčať či dokonca klamať. Naučíme sa, že hovoriť pravdu je niekedy priamo neslušné a inokedy to môže byť nevýhodné, ba až riskantné. Nepatrí sa povedať niekomu, že jedlo, ktoré nám ponúkol, alebo predmet, čo nám daroval, sú hnusné, že on sám je škaredý, hlúpy a pod. Neslušné veci, odporujúce morálnym konvenciám, sa hovoriť nemajú.
Zverejnené rozhovory dokumentujú, že bieda našej súčasnej politiky, ktorú by sme mohli nazvať aj istým druhom hodnotovo vyprázdnenej „demokratúry“, predovšetkým väzí v absencii ideí a hodnôt.
Dôveryhodnosť a transparentnosť politických strán a hnutí je priamo závislá od hodnôt, ktoré reprezentujú a snažia sa ich presadiť v celospoločenskom meradle. Prirodzene, nie fundamentalisticky a výnimočne, ale s vedomím, že demokratická politika je nielen umením možného, ale predovšetkým umením kompromisov.
Dnešný stav zastupiteľskej demokracie nielen u nás, ale aj v okolitých krajinách predovšetkým bazíruje na procedúrach demokracie, ktoré však bez hodnotového ukotvenia sú iba holou kostrou demokratického režimu.
Chýba im srdce, bez ktorého hynie každý živý organizmus. A nad týmito otázkami sa v závere zamýšľa aj kolega Jozef Lenč so svojimi poznámkami k textom autora, ale aj k dobe, v ktorej žijeme.
Po zmenách vo východnej Európe v roku 1989 bolo vedúcim predstaviteľom KGB zrejmé, že na prípravu prechodu do nových kapitalistických pomerov im už nezostáva veľa času. Generál Bobkov sa rozhodol tento čas využiť na realizáciu tajnej operácie, ktorá výrazne ovplyvnila aj ponovembrové pomery v Česko-Slovensku a po vyhlásení samostatnosti aj v Slovenskej republike. Na jeseň 1990 totiž vydal Bobkov pokyn, aby boli dôstojníkmi KGB zakladané firmy, banky a nadácie, ktoré budú spravované príslušníkmi KGB alebo inými dôveryhodnými osobami.
Do KGB firiem, bánk a nadácií boli potom presúvané finančné prostriedky KGB, ako aj majetok Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Išlo o miliardy dolárov. Generáli KGB tak získali finančný kapitál, ktorý im zaručoval „netrhový“ náskok v nových režimoch. Tento finančný kapitál bol potom používaný v privatizácii na nákup štátnych podnikov a bánk.
KGB finančné štruktúry sa zakladali nielen v Rusku, ale aj v zahraničí. A nielen na Západe či v Karibiku, ale všade tam, kde mali vtedajší velitelia KGB k dispozícii „dôveryhodné osoby“. Teda aj v krajinách Strednej Európy, medzi ktoré patrí aj Slovensko.
V bývalom Česko-Slovensku mal generál Bobkov „dôveryhodnú osobu“. Svojho lojálneho človeka, ku ktorému mal takmer otcovský vzťah. Bol to generál Alojz Lorenc, posledný šéf komunistickej tajnej polície.
Alojz Lorenc si podľa jeho vlastných slov generála Bobkova vážil a strávil s ním aj nejednu „služobnú aj súkromnú chvíľu“. Lorenc neskôr v rozhovoroch potvrdil, že sa s Bobkovom stretával aj po roku 1989.
Ako sa vyjadril, veci sa zmenili, ale „dôvera zostala”.
