Tono Škreko: Zrkadlenie

Veď to snaď povoli, alebo sa podvoli – a nakoniec preboli. Mohli, ale nechceli.

Miroslav Válek: Zakázaná láska

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Skryjú tvoju tvár, vlhkú od potu a sĺz. Môžu pritúliť, zachrániť a zohriať . Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.

Juraj Žembera: Rana po štepárskom noži

Koľko sa toho narozprávalo a narozpráva a čím ďalej tým viac aj popíše. Krajina do každého počasia občas s vrodenou srdcovou arytmiou otvorená odhalená chytíš jej rytmus zavrie sa silou večerných kvetov. Pred všetkým s niekým v ponore Cuore! Dolore! Amore!

Ľubomír Feldek: Sedemdesiat o láske

"Do druhej sedmičky som vybrala básne, ktoré napísal, keď ma konečne stretol - a keď som sa zamilovala naposledy v živote. Stalo sa to na Orave, v Tvrdošíne. Nemala som ešte sedemnásť - v deň, keď vošiel do nášho domu, mi chýbalo do sedemnástich ešte osem dní. Vtedy pracoval ako redaktor závodného časopisu v blízkej továrni. Predtým bol redaktorom v bratislavskom vydavateľstve kníh pre deti, v päťdesiatom ôsmom boli však akési previerky a vyhodili ho."

Jozef Račák: Spievatko

"Je stále prítomná Tvoja láska, radostne spievame o Tvojej sláve. Nech pieseň zazvoní v každej chvíli, Teba, Pane, chválim, ako najlepšie viem."

Ľubica Štefaniková: Pondelkové verše

Úsmev je tá najkrajšia vec, čo inému môžeš dať, na diaľku hreje. Úsmevom môžeš ďakovať, mnohých nahnevať, niekomu život spraviť krásnym, inému deň ozvláštniť. Obyčajný úsmev má takú silu, hoci trvá len sekundu, chvíľu. Niektoré si pamätáme veky, ako búrlivé dravé rieky.

Pavel Hirax Baričák: Povedz iba slovo

Nik z nás nie je vinný. Ako láska je kvet a chtíč tŕnie, tak prázdnota priťahuje citovú púšť, obe chcú cez milotu ozdravieť. Už ťa nemilujem, prosím prijmi. Vraj kam sa láska stratila? Žije, iba šat zmenila. Chceš sa zo mňa oslobodiť? Neškoďme si viac, čo najskôr srdce moje z tvojho vyjmi.

Annie Kollar: Ženskosť

Keď si pri mne nahá pozerám na teba ako obraz, ráno si nájdeš na stole môj odkaz. Pravdepodobne v ňom bude stáť, že si jedinečná a že máš iba do krás rásť.

Pavel Hirax Baričák: K sebe

Sama si ma do srdca skryješ sama rozum vzdychmi prehlušíš sama si ma pod kožu vryješ sama sa vo mne lonom utopíš sama orgazmom ukrižuješ všetky tie hlúpe zákony ktoré stvorila si len aby som nemohol zvlhnúť na prsiach tvojich a presiaknuť k tebe

Pavel Hirax Baričák: Nech je nebo všade

Prvýkrát v živote bol nad vecou. Škoda len, že sedel na sude s pušným prachom.

Pavel Hirax Baričák: More srdca

Mala by byť stále noc. Ľudstvo by aspoň poďakovalo slnku.

Milan Rúfus: Básne

A keď na mňa z našich nízkych dverí dýchne smrť, v tom chladnom závane možno raz jak postrelenej zveri zastydne mi jazyk na rane.