Bezenčuk si priložil prst k ústam, na dôkaz toho, že všetkému rozumie, obrátil sa a balansujúc čiapkou, no predsa len tackavo pobral sa svojou cestou. Iba vtedy Hyppolit Matvejevič zbadal, že majster je spitý do nemoty.
Hyppolit Matvejevič mal znova neobyčajne odporný pocit
v duši. Nevedel si predstaviť, ako sa bude do pustého, neporiadeného bytu. Zdalo sa mu, že spolu so svokrou zanikne to drobné pohodlie a návyky, ktoré si s námahou vytvoril po revolúcii, čo ho olúpila o veľké pohodlie a široké návyky.
Ožení sa? pomyslel si Hyppolit Matvejevič.
S kým? S neterou veliteľa milície, s Varvarou Stepanovnou, Prusisovou sestrou?
A či si najať pomocnicu v domácnosti? Ešteže čo! Bude sa vláčiť po
súdoch. A je to aj drahé.
Život v očiach Hyppolita Matvejeviča zrazu očernel. Plný rozhorčenia a odporu ku všetkému na svete sa znova vrátil domov.
Klaudia Ivanovna už neblúznila. Ležala vysoko na vankúšoch a pozerala na vstúpivšieho Hyppolita Matvejeviča celkom rozumne, ba – zdalo sa mu – až prísne.
Náhoda chcela, že práve týmto slovom (s prívlastkom prekliaty) počastoval akýsi cudzinec malého chlapca pohrúženého do hry. Nechápal, čo to muž povedal, veď mal iba päť rokov. Vošiel teda do vchodových dverí, vybehol hore po schodoch za matkou a opýtal sa jej:
„Prekliaty Žid – čo to znamená?“
Matka mu nepovedala, že je pokrstený. Vysvetlila mu iba, že jestvujú dva druhy ľudí: dobrí a zlí, a dieťaťu sa tak svet stal o čosi zrozumiteľnejším.
Náhoda chcela, že chlapec z Budapešti a dievča z Londýna narazili na seba ako dospelí, zistili, že im vnútro hyzdí rovnaká hlboká prasklina, a zamilovali sa do seba.
Náhoda chcela, že sa im neskôr narodila dcéra, ktorá zdedila pocit cudzoty – mali ho predsa na rozdávanie. Získala svoj podiel aj na onom slove, no akoby išlo o nejaký neduh.
Počúvala: „Pššt.“ Počúvala: „Čím menej ľudí o tom vie, tým lepšie.“ A neskôr: „Dobre, že tvoje deti nemajú židovského otca, rýchlejšie sa to vyplaví z krvi.“
Tak taký to bol príbeh. Ten môj.
Melinus si chytil nos. Ale ani to nepomohlo. Prostredie vplýva negatívne na jeho zažívanie. Chcelo sa mu zvracať, a to dnes ešte nič nezjedol. Všimol si to Galicus.
„Mne to už nesmrdí. Ja som tu pravidelne,“ chválil sa.
„Cha! Keby si tu bol tak dlho, ako títo úbožiaci, neviem, či by si sa takto vychvaľoval,“ ozval sa Valerinus.
„To by som asi neprežil...“
„A ja už vonkoncom nie!“ zvolal Melinus.
Prišli na koniec chodby. Pred nimi stáli silné, dubové dvere. Valerinus vybral zo zväzku jeden kľúč, ktorým tie dvere odomkol. Ocitli sa v mučiarni. Reťaze sa povaľovali všade okolo.
Mučiace nástroje, hrajúce sa s Melinovou a mučiteľovou predstavivosťou, sa tiež nachádzali všade naokolo. V strede miestnosti bol stôl. A na ňom nebožtík.
Svetlo fakieľ, zavesených na stenách, svietilo na jeho bledú kožu. Krv okolo rany už zaschla.
Premýšľala som, čo sa to s nami posledné dni deje. Vlastne týždne. Omyl, boli to celé mesiace. Náš vzťah bol akási rutina bez náznaku dobrodružstva, taký na istotu, bez bláznovstiev či improvizácie. Boli sme manželmi len tri roky. Povedali sme si, že s dieťatkom ešte počkáme a radšej si užijeme jeden druhého. Plánovali sme si, že prebádame Európu, zabezpečíme si vlastný byt a auto… Boli sme v Chorvátsku a v Belgicku, kúpili sme si dvojizbák na Mukačevskej a ojazdenú Škodu Rapid. Počíta sa to? Azda je teraz ten správny čas urobiť z nás rodinu? Možno som nad tým mala premýšľať už skôr a boli by sme k sebe celkom iní – milší, ohľaduplnejší a… Bože, láskavejší.
A potom, o pár listov ďalej, som naďabil na pasáž, ktorá možno ponúkala kľúč k pochopeniu celej neuveriteľnej situácie.
Paul napísal: „Takže vidíte, Claude, zostáva mi len hľadať tú najchápavejšiu a najvznešenejšiu myseľ. Potrebujem myseľ, ktorá ocení môj jemnocit, moju lásku k poézii, myseľ, ktorá bude natoľko prenikavá a odvážna, že sa so mnou pustí do dialógu.
Zrýchlil sa vám pri týchto slovách dych, Claude? Na tento tanec potrebujem partnera s ľahkými nohami. Poskytnete mi tú česť?“
V duchu mi zahučalo pochopenie.
Teraz viem, prečo Paul trval na tom, aby som si prečítal ich
korešpondenciu. Je to jasné. Ako mi to mohlo uniknúť? Profesor Mueller zomrel pred dvanástimi rokmi a Paul teraz hľadá ďalšieho partnera do tanca!
Tu je súvislosť s mojím románom o Nietzschem! Nečudo, že som bol taký zmätený.
Myslel som, že mu kladiem otázky, hoci v skutočnosti sa vypytoval on mňa. Určite je to tak.
Je pravdepodobné, že to, čo nazývate zraniteľnosťou, je ženská forma zraniteľnosti. Mužská zraniteľnosť je však iná. Ak je muž zraniteľný, možno nehovorí o svojich pocitoch. Zraniteľný muž hovorí skôr o svojej predstave, alebo o tom, že nemá žiadnu predstavu.
Najcitlivejšie miesta mužského života majú zvyčajne veľmi málo spoločné s pocitmi, ktoré sú stredobodom života ženy. Mužská zraniteľnosť má väčšinou podobu úvah, ako: „Žijem svoj život naplno?“, „Nasledujem svoje najvyššie ciele?“, „Uberám sa správnym smerom?“ alebo „Nemárnim svoj život?“
Tvrdenie „V tomto vzťahu sa necítim dobre“ je len zriedkavo najpodstatnejším problémom muža. Možno skúma vzťah, no skôr len ako súčasť celkového hodnotenia svojej životnej situácie, než ako ústrednú záležitosť.
Najzraniteľnejším miestom života muža býva otázka životného smerovania. Keď sa cíti zraniteľný, možno skúma, či žije život v súlade so svojimi predstavami.
Váš muž naozaj voči vám niekedy nie je otvorený. Avšak možno to, čo nazývate „otvorenosťou“, znamená niečo iné pre vás a niečo iné pre vášho muža.
Manolo sedel rozvalený na gauči. Nič nevidel, nezačul, vnímal len okrajovo, že niekto otvoril dvere na obývačke a nič.
Ticho, tma, žiadne svetlo, len ohromujúce prázdno. Čistý priestrel hlavy. Na dlážku dopadol pohár s whisky a kúskami ľadu. Guľka vletela priamo cez temeno, zavŕtala sa do mozgu a spravila robotu.
Manolom prebehol posmrtný kŕč a potom už len srdce chvíľu pumpovalo krv do deravých ciev. Pár ráz ťuklo a prispôsobilo sa mŕtvemu okoliu.
Ignác chvíľu hľadel do Manolových sklenených očí. Boli otvorené, ale vôbec nie vydesené. Pokojné, opojené bohatstvom a alkoholom. Krvavá škvrna pod gaučom sa premieňala na lepkavú kaluž, bol čas vypadnúť.
Spiatočnú cestu mal niekoľko ráz schodenú, no lesom sa túlal dlhšie ako inokedy a sledoval, či je naokolo naozaj len spev vtákov.
Pri starej borovici stiahol vak s oblečením. Domov k Evičke sa vráti tak, ako odchádzal. Batoh s vecami si prehodil cez plece a cestou ho hodil do smetného koša blízko kolónie bezdomovcov.
Dobré skutky robil rád.
