Dva mesiace predtým sa rozprúdila krutá a smiešna debata o type písma a predtým o poľskej identite, a to mnohých dohnalo k slzám, mnohých k smiechu a všetkých k ďalším otázkam. K otázkam od počiatku času – nech to už bolo kedykoľvek – až po jeho koniec. Od popola? k popolu? MOŽNO NEMUSÍME TÚTO ZÁLEŽITOSŤ VÔBEC RIEŠIŤ, vyhlásil Ctihodný rebe ešte hlasnejšie a ešte vyššie zdvihol ruky. ČO KEBY SME NEVYPLNILI ÚMRTNÝ LIST? ČO KEBY SME TELO RIADNE POCHOVALI, VŠETKY VYPLAVENÉ VECI SPÁLILI A UMOŽNILI ŽIVOTU ZOČI-VOČI TEJTO SMRTI POKRAČOVAŤ ĎALEJ? Ale nejaké vyhlásenie predsa potrebujeme, ozvala sa cukrárka Frojda J. Ak sa štetl uznesie, že ho nepotrebujeme, tak nie, opravil ju Jicchak. Možno by sme mali vyhľadať jeho ženu, povedala trúchliaca Šanda. Možno by sme mali pozbierať to, čo po ňom zostalo, poznamenal zubár Eliezar Z. V zápale diskusie ostal takmer nepovšimnutý hlas malej Hany, ktorá vykukla spod strapcov otcovho modlitebného šálu. Niečo vidím. ČOŽE? spýtal sa jej otec a utíšil ostatných. ČO VIDÍŠ? HENTAM, ukázala na spenenú vodu. Uprostred stúh, peria, sviečok, mokrých zápaliek, garnátov, figúrok a hodvábnych strapcov, ktoré sa hýbali ako medúzy, spočívalo novorodené dievčatko, ešte potiahnuté slizom a ružové ako dužina slivky. Dvojčatá sa schovali pod otcov tales ako malé strašidielka. Kôň na dne rieky, zakrytej nízkou nočnou oblohou, zavrel ťažké oči. Prehistorický mravec v Jankelovom prsteni, ktorý nehybne ležal v medovom jantári dávno pred tým, ako Noe pritĺkol prvú dosku, si početnými nožičkami zahanbene zakryl hlavičku.
Vo svojich rojčeniach si vytváram celé romány. Ó, vy ma nepoznáte! Pravda, bez toho to nie je možné, stretol som zo dve-tri ženy, ale aké sú to ženy? To sú všetko také gazdiné, že... Ale aby ste sa trochu zasmiali, prezradím vám, že som si niekoľko ráz zaumienil osloviť len tak, jednoducho, na ulici dáku aristokratku, prirodzene, keď bude sama; osloviť ju, pravdaže, bojazlivo, úctivo, náruživo; povedať jej, že hyniem v samote, aby ma neodháňala, že nemám iného prostriedku spoznať aspoň dáku ženu; presvedčiť ju, že je dokonca povinnosťou ženy neodmietnuť nesmelú prosbu takého nešťastného človeka, ako som ja. Že, napokon, všetko, čo od nej žiadam, je to, aby mi povedala dáke dve-tri bratské, súcitné slová, aby ma neodohnala pri prvom kroku, aby mi uverila na slovo, vypočula, čo budem hovoriť, zasmiala sa na mne, ak bude chcieť, povzbudila ma a povedala mi dve slová, iba dve slová, potom sa už so mnou nikdy viac nemusí stretnúť!... Ale vy sa smejete... Ostatne, preto to aj hovorím...“ „Nech vás to nemrzí; smejem sa tomu, že ste sám sebe nepriateľom a keby ste sa pokúsili, možno by sa vám to podarilo, aj keby sa vec odohrala na ulici; čím prostejšie, tým lepšie... Ani jedna dobrá žena, ak len nie je hlúpa, alebo v tej chvíli na niečo veľmi napajedená, neopováži sa odohnať vás bez tých dvoch slov, o ktoré tak bojazlivo prosíkate... Ale, čo to hovorím – pokladala by vás, prirodzene, za šialeného. Lebo ja súdim podľa seba. A sama veľmi mnoho viem o tom, ako ľudia žijú na svete!“ „Och, ďakujem vám,“ zvolal som. „Ani neviete, čo ste pre mňa práve urobili !