Najhoršie to bolo na cestnom mýte. Počula hlasy, hudbu, vrčanie motorov celkom pri sebe, úplne blízko...
tam pri nej: za priečkou. Desiatky ľudských hlasov. Žien, mužov, detí... Iba niekoľko centimetrov od nej !
Počula ich...! Zaplavila ju lavína pocitov.
Hovorili, smiali sa, chodili sem a tam, živí a voľní. Netušili, že je blízko nich, nevedeli o jej pomalom umieraní, o jej otrockej existencii...
Pohýbala hlavou, až narazila na kov a krvácala z nosa na zamastenú dosku.
Potom počula, ako jej kat povedal „ďakujem“, a dodávka sa pohla. Chcelo sa jej revať.
Keď ju sťahoval, bolo pekne a všetko kvitlo, o tom nepochybovala. Jar... Koľko ďalších ročných období ešte príde? Kým sa mu neznudí, kým ho neovládne šialenstvo a nezabije ju.
Odrazu si bola istá, že jej priatelia, blízki aj polícia ju už pokladajú za mŕtvu.
Jediná bytosť na svete vedela, že je nažive, a to bol démon, diabol, zlý duch, incubus.
Dva mesiace predtým sa rozprúdila krutá a smiešna debata o type písma a predtým o poľskej identite, a to mnohých dohnalo k slzám, mnohých k smiechu a všetkých k ďalším otázkam. K otázkam od počiatku času – nech to už bolo kedykoľvek – až po jeho koniec. Od popola? k popolu?
MOŽNO NEMUSÍME TÚTO ZÁLEŽITOSŤ VÔBEC RIEŠIŤ, vyhlásil Ctihodný rebe ešte hlasnejšie a ešte vyššie zdvihol ruky. ČO KEBY SME NEVYPLNILI ÚMRTNÝ LIST? ČO KEBY SME TELO RIADNE POCHOVALI, VŠETKY VYPLAVENÉ VECI SPÁLILI A UMOŽNILI ŽIVOTU ZOČI-VOČI TEJTO SMRTI POKRAČOVAŤ ĎALEJ?
Ale nejaké vyhlásenie predsa potrebujeme, ozvala sa cukrárka Frojda J.
Ak sa štetl uznesie, že ho nepotrebujeme, tak nie, opravil ju Jicchak.
Možno by sme mali vyhľadať jeho ženu, povedala trúchliaca Šanda. Možno by sme mali pozbierať to, čo po ňom zostalo, poznamenal zubár Eliezar Z.
V zápale diskusie ostal takmer nepovšimnutý hlas malej Hany, ktorá vykukla spod strapcov otcovho modlitebného šálu.
Niečo vidím.
ČOŽE? spýtal sa jej otec a utíšil ostatných. ČO VIDÍŠ?
HENTAM, ukázala na spenenú vodu.
Uprostred stúh, peria, sviečok, mokrých zápaliek, garnátov, figúrok a hodvábnych strapcov, ktoré sa hýbali ako medúzy, spočívalo novorodené dievčatko, ešte potiahnuté slizom a ružové ako dužina slivky.
Dvojčatá sa schovali pod otcov tales ako malé strašidielka. Kôň na dne rieky, zakrytej nízkou nočnou oblohou, zavrel ťažké oči.
Prehistorický mravec v Jankelovom prsteni, ktorý nehybne ležal v medovom jantári dávno pred tým, ako Noe pritĺkol prvú dosku, si početnými nožičkami zahanbene zakryl hlavičku.
Otec sa konečne pohol na stoličke. Stoner zdvihol zrak. Hľadeli na neho nemé tváre rodičov. Takmer na nich zakričal.
„Neviem,“ povedal otec. Hlas mal zastretý a unavený. „Nemyslel som, že to dopadne takto. Myslel som si, že pre teba robím to najlepšie, čo viem, keď som ťa sem poslal. Mama a ja sme sa pre teba vždy snažili spraviť to najlepšie, čo sme mohli.“
„Viem,“ povedal Stoner. Už sa na nich dlhšie nemohol pozerať. „Budete v poriadku? V lete sa na chvíľu môžem vrátiť a pomôcť. Mohol by som…“
„Ak si myslíš, že by si tu mal zostať a študovať svoje knihy, tak to tak urob. Mama a ja to zvládneme.“
Matka sedela oproti nemu, ale nedívala sa na neho. Oči mala pevne zavreté. Ťažko dýchala, tvár mala skrivenú ako od bolesti a zaťaté päste tlačila k spánkom.
Stoner si s údivom uvedomil, že plače, hlboko a ticho, s hanbou a v rozpakoch, ako niekto, kto to robí iba zriedka. Ešte chvíľu sa na ňu pozeral. Potom ťažko vstal a odišiel z haly. Vyšiel po úzkom schodisku, ktoré viedlo do jeho podkrovnej izby.
Dlho ležal na posteli a s otvorenými očami hľadel do tmy nad sebou.
Slováci, ako napokon všetci Slovania, neohrdli alkoholom, najmä keď bol zadarmo.
Pri kortešačkách do politických zastupiteľstiev dostal hlas vždy najštedrejší, nie najvhodnejší politik. Pilo sa v podstate z troch príčin:
- Alkohol pomáhal zabudnúť na biedu a na denné starosti.
- Do hlbokého zabudnutia splachoval všetko nepríjemné. Príležitosť na pitie dávali všetky výnimočné dni v šedom kalendári: krstiny, narodeniny, svadby, rukovačka, dobrá úroda, výplatné dni.
Ale aj pohádanie aj pomerenie sa so ženou či svokrou, alebo so susedom bývalo tiež vhodnou príležitosťou k pitiu.
- No a po tretie sa na Slovensku pilo preto, aby sa pilo. Svet, život a udalosti boli údajne permanentne poondiané.
V podstate rozhodoval sobný postoj o zvážení situácia. Alkohol podporoval prechodne endorfíny blaženosti a tlmil pesimizmus mozgovej kôry.
Človek, ktorý pije sám a veľa, máva meno alkoholik.
Piť v spoločnosti je akceptovateľné. Také pitie, napríklad vo výčape, môže byť účinná kolektívna spoveď a psychoterapia, zahrnutá v cene, časom zhubného alkoholu.
Ja sa začnem červenať a musím ti odpovedať: To ešte presne nevieme, ale raz na to prídeme.
Keď vyrastieš, budeš môcť pri odhaľovaní týchto záhad pomôcť pri odhaľovaní týchto záhad pomôcť.
Veľa toho nepoznáme, lebo títo ľudia ešte nevedeli písať. A naše spomienky tak hlboko do minulosti nesiahajú.(Medzitým sa až tak veľmi červenať nemusím, pretože niečo z toho, čo som kedysi napísal, dnes už celkom neplatí).
Čosi som však aj správne prorokoval. Dnes vieme oveľa presnejšie, kedy títo ľudia žili.
Prišli na to prírodovedci, ktorí objavili, že niektoré látky, ako napríklad drevo, rastlinné vlákna a vulkanické horniny, sa pomaly, ale pravidelne menia.
Na základe toho sa dá vyrátať, kedy vznikli, alebo kedy rástli.
Iba Štikút, malý, chudý a bezvýznamný, nemal nijaké očividné vodcovské schopnosti.
Postával skrúšene na jednej nohe a potom sa mu prekrížili lyže a spadol.
„Prečo musí veliť ZASA ŠTIKÚT?“ zašomral cez zaťaté zuby Soplinos Surovec.
„Lebo je synom NÁČELNÍKA a jedného dňa tu bude veliť NASTÁLO, Thor nás všetkých ochraňuj...“ vysvetlil Pahlt, keď jednou chlpatou rukou dvihol Štikúta na nohy a druhou z neho oprašoval sneh.
Potom zahrmel: „Nejaké otázky?“
Rybonoh zdvihol ruku. „Len taká maličkosť, pane,“ povedal. „Najprv sa musíme dostať na horu. Ako sa na ňu dostaneme?“
„Na vrchol vás na lyžiach VYTIAHNU šabľozubé draky,“ odvetil Pahlt. „Nepotrvá to dlhšie ako pol hodiny.“
Rybonoh a Štikút vrhli neisté pohľady na veľké biele zvery, ktoré sa zlovestne krčili na ľade.
Spomedzi zubov, ostrých ako meče, im vytŕčali jazyky a mačacími očami vrcholne nenávistne pozorovali svojich ľudských pánov.
Môžete cvičiť aj vtedy, keď šoférujete. Využite tento moment, aby ste si pestovali plné vedomie.
Šoférovanie je vlastne veľmi dobrý tréning plného vedomia.
Napríklad, keď zastanete na semafore, vdychujte a vydychujte a uvedomujte si všetko, čo sa deje vo vás.
Pozrite sa na červené svetlo a usmejte sa. Červené svetlo nie je vaším nepriateľom. Je to priateľ, ktorý vám pomáha vrátiť sa späť k samému sebe.
Keď som asi pred desiatimi rokmi bol v Montreale, všimol som si, že poznávacia značka na aute, v ktorom som sa viezol, obsahuje slová Je me souviens, „Pamätám si“. Otočil som sa k svojmu priateľovi, ktorý šoféroval, a povedal som mu: „Drahý priateľ, mám pre teba darček. Zakaždým, keď budeš šoférovať a uvidíš vetu Je me souviens, sústreď sa na seba a dýchaj s plným vedomím.
Mysli si pritom: Pamätám si, že sa vraciam do okamihu tu a teraz“.
Od toho dňa moji priatelia z Montrealu cvičia dýchanie s plným vedomím zakaždým, keď vidia poznávaciu značku provincie Québec.
Je me souviens.
Naša generácia je taká ochromená snahou vyrovnať sa nemožným normám a pocitmi viny, že už viac nepoznávame dobré a dokonalé dary od Boha, ktoré nám gánia do tváre.
Aká tragédia. Aká strata.
Tieto nádherné roky nám už nikto nikdy nevráti.
Takže nie, nemôžete nájsť rovnováhu na preťaženej kladine. Nie je to možné.
Ale možno ak odmietneme zaužívanú normu, ak sa prestaneme strachovať, že jedno nie spôsobí koniec sveta, ak naše životy zredukujeme na to, čo je prekrásne, podstatné, životodarné, ak sa odmietneme navzájom viniť z odlišných rozhodnutí a ak budeme oslavovať primerané úspechy obyčajného dobrého ťažkého života, tak zistíme, že sme vlastne na nijakej kladine nebalansovali, že Božie kráľovstvo nikdy nevyžadovalo nadobudnutie rovnováhy a že Ježiš sa po celý čas ukrýval medzi žinenkami.
V tejto disciplíne sme my všetci nádejnými olympionikmi.
SMITH
Kedy ste tam dolu vytiahli z vody posledného človeka?
WESSON
Tretieho marca minulého roka. Bolo to veľké zviera, bankár z New Yorku.
Tri dni býval v Great Falls, neskôr, keď ho už čakalo auto, aby ho odviezlo preč, si objednal fľašu šampanského a povedal, že sa ide ešte raz pozrieť.
Vybral sa sám až na most, vypil šampanské a potom skočil dolu. Viete, čo urobil ako posledné pred tým, než sa vrhol do prázdna?
SMITH
Povedzte mi to.
WESSON
Pomaly si stiahol rukavice a položil ich na zábradlie na moste.
Zvláštne bolo, že na hlave mal klobúk, pekný klobúk, aký nosia bankári, ale ten si nezložil, skočil dolu aj s tým pekným klobúkom...
Ľudia sú čudní.
Vo svojich rojčeniach si vytváram celé romány. Ó, vy ma nepoznáte! Pravda, bez toho to nie je možné, stretol som zo dve-tri ženy, ale aké sú to ženy? To sú všetko také gazdiné, že...
Ale aby ste sa trochu zasmiali, prezradím vám, že som si niekoľko ráz zaumienil osloviť len tak, jednoducho, na ulici dáku aristokratku, prirodzene, keď bude sama; osloviť ju, pravdaže, bojazlivo, úctivo, náruživo; povedať jej, že hyniem v samote, aby ma neodháňala, že nemám iného prostriedku spoznať aspoň dáku ženu; presvedčiť ju, že je dokonca povinnosťou ženy neodmietnuť nesmelú prosbu takého nešťastného človeka, ako som ja.
Že, napokon, všetko, čo od nej žiadam, je to, aby mi povedala dáke dve-tri bratské, súcitné slová, aby ma neodohnala pri prvom kroku, aby mi uverila na slovo, vypočula, čo budem hovoriť, zasmiala sa na mne, ak bude chcieť, povzbudila ma a povedala mi dve slová, iba dve slová, potom sa už so mnou nikdy viac nemusí stretnúť!... Ale vy sa smejete... Ostatne, preto to aj hovorím...“
„Nech vás to nemrzí; smejem sa tomu, že ste sám sebe nepriateľom a keby ste sa pokúsili, možno by sa vám to podarilo, aj keby sa vec odohrala na ulici; čím prostejšie, tým lepšie...
Ani jedna dobrá žena, ak len nie je hlúpa, alebo v tej chvíli na niečo veľmi napajedená, neopováži sa odohnať vás bez tých dvoch slov, o ktoré tak bojazlivo prosíkate...
Ale, čo to hovorím – pokladala by vás, prirodzene, za šialeného. Lebo ja súdim podľa seba. A sama veľmi mnoho viem o tom, ako ľudia žijú na svete!“
„Och, ďakujem vám,“ zvolal som. „Ani neviete, čo ste pre mňa práve urobili !
