Jednoduchý je on ale len pre tých ľudí, ktorí väčšmi milujú Boha a pravdu
jeho, než seba i svoje pohodlie. Tí, ktorí nemajú v sebe lásku k pravde, nemajú ani postaviť sa proti prúdu a voľky-nevoľky ostávajú otrokmi.
Pri pravej kresťanskej osvete však skoro našiel by sa hodný počet ľudí, ktorí v mene Krista vedeli by odoprieť vojenskú službu a slúžili by svetlým príkladom pre druhých, a tak človečenstvo pozbavilo by sa hrozného otroctva, ktorého si je samo príčinou.
Kresťanstvo a vojenčina sa vytvárajú navzájom a preto kresťan nemá a
nemôže byť vojakom.
Správne a konzekventne konajú tí, ktorí ako nazaréni nechcú prijať zbraň do
ruky a nechcú slúžiť, hovoriac, že sú kresťania a že preto nemôžu byť vojakmi.
Takto zmýšľal som o živote a vojenčine už dávnejšie, ešte pred nastúpením služby, než sa započal prvý polrok môjho núteného dobrovoľníctva.
Že nejednal som hneď podľa toho, to stalo sa preto — ako som už raz podotkol — že nemal som dosť síl a zrelosti na uskutočnenie svojej viery.
Dívala som sa na miesto, kde pred chvíľkou stál, a usilovala som sa pochopiť,
čo sa práve udialo. Prečo sa na mňa nehneval? Nemohla som uveriť, že som sa tak vytočila kvôli chalanovi. Musela som to zo seba striasť a netrápiť sa tým – potrebovala som sa sústrediť.
„Je preč? Prosím ťa, nepovedz mi, že si ho znova urazila!“ Sarin hlas ma
prekvapil. Ani som si nevšimla, že sa vrátila.
„Nie, prisahám. Poprial mi veľa šťastia na dnešnom zápase a odišiel. Bolo
to...čudné.“ Sara s úškrnom zdvihla obočie.
„Och, a musím uznať, že nevyzerá najhoršie,“ zamrmlala som. Sarinu tvár
rozžiaril obrovský úsmev.
„Je taký záhadný a myslím si, že sa mu páčiš,“ dobiedzala.
„Ale no tak, Sara. Teraz trepeš.“
Nejako sa mi podarilo dokončiť domácu úlohu na druhý deň aj napriek tomu, že som sa každú chvíľu obzerala, či niekde neuvidím Evana. K úlohám, ktoré som mala odovzdať neskôr, som sa nedostala. Nechala som si ich na víkend. Aj tak som nemala iné plány.
„Idem do šatne, aby som sa pripravila na zápas.“
„O chvíľu prídem,“ odpovedala Sara zo svojho meditačného miestečka na lavičke.
Pozbierala som si učebnice a prešla som cez jedáleň.
Dve Liptáčky šli hore chodníkom do Čertovice.
Pustil som sa s nimi do chôdze i do rozprávky. Staršia bola matkou svätopeterského murára, mladšia ženou vavrišovského.
Boli obe v Malohonte pri svojich pracujúcich, niesli si odtiaľ strovy i iné na poživu. Biedna tá dosť poživa ľudu nášho na takýto spôsob vyhľadávaná, a len by ešte zavše do komory a na ohnisko prišla!
Pri tom ale všetkom musí ona byť sladkou tichému nášmu ľudu, bo nájdeš v ňom spokojnosť, prestávanie na tom, čo mu ruka božia udelila, a nádej lepších časov, ktorá sladí všetky trpkosti naše.
Spokojné šli i tieto domov, hoci utrápené nad neprajnosťou hladového času (rok tento bol čas drahoty veľkej), lež verili ony i v budúci.
Sú toto vraj pamätlivé roky, kde sa takto ľud trápi a musia prísť za nimi lepšie časy, čo ako.
Ja som ich utvrdzoval v nádeji tejto, a dobre nášmu ľudu, že ju ešte má.
Len ho pripravujme k tým budúcim nádejným dňom po dlhom utrpení.
Agent naňho pozeral a čakal ešte niečo, no keď sa nič viac nedozvedel, opäť
sa zhrbil.
„Práca, ktorú robíte, nie je bezvýznamná,“ povedal šéf. „Ľudia sa na vás spoliehajú. Ja sa na vás spolieham. Prosím, berte ju vážne.“
„Áno, pane.“
Gamache vstal a agent s ním. Šéf ho odprevadil k dverám a pri jeho odchode kývol hlavou. Všetci v spoločnej kancelárii oddelenia vrážd sa dívali a čakali na výbuch.
Čakali, kedy hlavný inšpektor Gamache zatne do previnilca tesáky. Ešte aj Lacostová na to čakala a chcela to vidieť.
No nestalo sa nič. Agenti na seba kradmo pozerali a už sa ani neobťažoval
tajiť, akí sú spokojní. Legendárny hlavný inšpektor Gamache je slaboch.
Ešte neklesol na kolená, no čoskoro sa to stane.
Gamache zdvihol zrak od textu, keď Lacostová zaklopala.
„Smiem ísť ďalej, patron?“ opýtala sa ho.
„Samozrejme.“
Vstal a ukázal na stoličku.
