Zostane ležať na zemi, s hlavou zloženou na rukách; smrká vo svojej jaskyni.
Najprv sa mu upokojí chrbát. Hľadí na mňa jedným okom. Sedím kúsok od neho, opretý o gauč. Dychčím. Pohľad Tomášovho oka nespoznávam, akoby ma videl po prvýkrát.
Vidí, ako sa mi z nosa pustí krv; vzápätí na to prídem sám. Vstanem a so zaklonenou hlavou idem do kúpeľne.
Volám babke, otcovej mame.
Nevideli sme ju odvtedy, ako sa otec pred dvoma mesiacmi zbalil a odišiel a ako sa s ňou mama pohádala. Tu ma už neuvidíš, kričala babka. Teraz je tu a zvoní.
„Kde ju máte?“
Babka, zamračená žena s hrubým hlasom, odloží do červeného kresla v predsieni tašky, ktoré sme zabudli na chodbe pred dverami. Zažína svetlá; kým sme na ňu čakali, byt sa ponoril do šera. V lese už musí byť tma.
Stojí v obývačke nad mamou a krúti hlavou a hovorí, že ľudia, ktorí to nevedia, by nemali piť.
Zohne sa a napraví mame nočnú košeľu. Pohľadom, ktorému nič neujde, vypátra pollitrovku so zvyškom ginu, pri gramofóne. Podá ju vyjavenému Tomášovi.
„Čo stojíš? Vyliať a hodiť do koša!“
Keď sa Tomáš vráti, vydá ďalšie pokyny: ona chytí mamu odzadu popod pazuchy, ja za nohy, Tomášovou úlohou je odsunúť konferenčný stolík a všetky veci, ktoré by nám mohli zavadzať, z cesty.
„Pripravení?!“
Tomáš vzrušene prikývne.
„Ocko, on sa už k nám teší,“ zajasala dievčina. Je fakt strelená. Ako by som sa mohol tešiť do smradľavej krabice a na cestu ktovie kam?
Vari neviete, že mi v býva zle?!
Teda nie že by som azda niekedy niekam cestoval, ale stačí sa na tú plechovú búdu pozrieť a je jasné, že sa mi v nej páčiť nebude. Kam mi chcete dať búdku s vodou ? A s papaním? Čo brlôžtek?
Chrlil som rozčúlene.
Lenže miestnosťou sa ozývalo len:
„Hav, hav, hav.“
Nikto si nevie predstaviť, ako Ondrejove topánky smrdia. V živote som niečo také nečuchal. A keď to vravím JA, trojmesačné šteňa, tak tomu môžete veriť. Na betón!
Tak do tejto krabice ma zavreli.
Keď ma niesli do auta, bol som v šoku.
Ani som sa nepohol. Dlho som to ale nevydržal.
Na druhý deň ráno sa dostavil k nim mladý politický komisár, ktorý spoza koženej gamaše vytiahol trstenicu a samoľúbo ňou švihal po byte, zrekviroval im dve izby, jedáleň, v ktorej sedeli a vedľa nej salón. Našťastie padli skôr, ako mohli poslať nájomníkov.
Ale najviac ho škrelo, že v ministerstve ho odsúdili na nečinnosť.
Skrývala sa v ňom neskrotná politická ctižiadosť a bez uplatnenia klepotala ako prázdny mlyn. V týchto neblahých mesiacoch iba podopieral kúty.
Bol mrzutý, nedôverčivý úradník, predtým nikdy do ničoho nezasvätil svoju manželku. Teraz sa mu rozviazal jazyk.
Na dlhých prechádzkach v budínskych lesoch, alebo tu, kým čakali na nevítaných návštevníkov, prednášal jej bez prípravy o svojich politických „platformách“ a o tých krpáňoch, ktorými zaplienili ministerstvo.
Nebolo také jednoduché povzniesť sa nad tým. Len čo vypil svoj čaj, premával sem aj tam, rozprával o kontrarevolučných udalostiach, ktoré razom nadobudli upokojujúcu, historickú osobitosť
S Arim sme sedeli v prednej časti autobusu, už štyri hodiny sme zápasili s nevoľnosťou, naše pohľady vpíjali pestrofarebné jarné lúky a pasienky, keď sa však autobus ako zelená radosť či zelený výkrik rozbehol dole z vysočiny Bröttubrekka a pred nami sa otvorilo údolie a uprostred neho kopec Bátsfell, rozbúšilo sa nám srdce toľkým nadšením, až sa nám zahmlili pred očami.
A presne tak sa mu pred očami zahmlili aj teraz, keď ich opäť otvoril pri okne na sedadle 19A a zbadal pradávne ruže, biele ľadovce, čierne, hybké pobrežie; otvoril oči a mal pocit, akoby sa mu srdce v hrudi prepadlo.
Zalapal po dychu, pod návalom emócií sa správal úplne nemožne, diplom mu padol na zem, on sa však načiahol za knihou v priehradke na sedadle pred sebou, vzápätí ju odložil, privolal letušku a iba sa ospravedlnil, zažmurkal, díval sa von, hoci takmer nič nevnímal, zrak mu kalila slaná voda.
Keď sa trochu upokojil, načiahla sa žena k zemi po diplom, podala mu ho, a zároveň Ariho pohladila po ruke, prsty mala mastné od zemiakových lupienkov, a potichu povedala po anglicky: Ten, čo zoči-voči životu necíti bolesť či emócie, má chladné srdce a nikdy nežil – preto by ste za slzy mali byť vďačný.
„– Zrazím ťa, ty magor! Je mi jedno, že budeš na placku! Odpáľ odtiaľ, lebo za seba neručím!
– Milo otvoril dvere auta a kričal na Štefana Podhorského. Ten pribehol k dverám šoféra, ale Milo bol ešte pohotovejší. Jeho sarkastický smiech bolo počuť na chodník.
Štefan Podhorský prudko vrazil lakťom do okienka vodiča a keď sa mu nepodarilo sklo rozbiť, druhú ranu namieril do spätného zrkadielka.
Milo Dobrík pohotovo vycúval a jediné, na čo myslel, že musí ujsť zurvalcovi, ktorý potratil rozum, ak vôbec niekedy nejaký mal.
Keď si bol už istý, že mu ujde, muž schmatol zo zeme kameň veľký ako zovretá dlaň dospelého človeka a hodil ho do predného skla.
Sila, akou poslal kameň hnaný nenávisťou, spôsobila ohlušujúci náraz. Sklo popukalo a za ním bolo vidieť len vystrašenú tvár učiteľa geografie a telocviku, Mila Dobríka, ktorému by sa v tej chvíli nedorezal krvi.
Rukami pevne zvieral volant a s vytreštenými očami hľadel na muža, ktorý ho ohrozoval nielen na zdraví, ale aj na živote.
Do uší mu prenikol výkrik plný strachu a zastavil ho.
Ani dieťa, ani chlapca už nikto nikdy nevidel. Na základe šatstva Gabriela-Ernesta, ktoré našli pohodené na ceste, urobili záver, že dieťa skĺzlo do vody a Gabriel-Ernest sa v snahe o záchranu vyzliekol a skočil za ním.
Podľa výpovede Van Cheela a skupinky robotníkov, ktorí boli vtedy neďaleko od miesta, kde sa našlo oblečenie, prenikavo vykríklo dieťa.
Pani Toopová, matka ďalších jedenástich detí, sa so stratou statočne vyrovnala, slečna Van Cheelová, naopak, ronila za svojím najdúchom úprimné slzy.
Práve ona prišla s nápadom vyvesiť vo farskom kostole pamätnú tabuľu s nápisom Gabrielovi-Ernestovi, neznámemu odvážnemu chlapcovi, ktorý položil svoj život za iných.
Van Cheele vyhovel svojej tete takmer vo všetkom, ale na pamätník Gabrielovi- -Ernestovi sa kategoricky odmietol podpísať.
“Pamätám si tú chvíľu priam fotograficky. Sedeli sme pri stole – študenti a on, muž vo veku môjho otca. V ruke mal pohár s vínom Izabela. Izabelu obrali a vylisovali v jeho rodnej dedine, v malej abcházskej dedinke Gup (v okrese Očamčire).
Áno, Michail Temurovič sa narodil v Gupe, ale predsa len bol Suchumčan telom i dušou. V tomto meste sa udialo, ako sám vravel, to najväčšie mystérium alebo, ako spresnil – suchumizácia jeho duše.
A práve o ňom, o jeho suchumizovanej duši rozprávali v posledných rokoch tisíce rôznych príhod suchumskí Abcházci, Gruzínci, Arméni, Gréci, Rusi, Ukrajinci, Estónci, Nemci... Pokračovať ďalej?
Rozprávali mi o ňom v Suchumi, Tbilisi, Moskve, Istanbule, Soči, Petrohrade, Naľčiku, Aténach... Ďalej už vymenúvať nebudem.
Jeden z mojich respondentov povedal: „Každý má nejaký vlastný vzťah s Bohom, každý číta v Biblii svoju vlastnú Bibliu. Škoda, že si dobre nepoznal Michaila Temuroviča. Keby si ho poznal dobre, poznal by si jeho Bibliu.“
A tak som začal hľadať jeho Bibliu.”
Skladníka som robil hádam tretí mesiac, keď do predajne prijali nové dievča. Šikovné. S pekným hlasom. Keď telefonovala, zákazníci na druhom konci linky si ju iste predstavovali ako krásnu mladú ženu.
Krásna nebola. Ale ani škaredá. Priemerná? Mne to stačilo. Mladý športovec potrebuje sex. To je veľká pravda. Ale dievča bolo krajšie ako priemer.
O pár dní som sa dozvedel, že to ani nie je dievča, ale zrelá žena, staršia odo mňa o päť rokov. Mal som si hneď uvedomiť, že hrozí nebezpečenstvo. Lenže, uvedomiť si niečo také v mojom veku? S mojou nakrátko ostrihanou dvadsaťročnou hlavou?
Svet slobodného mladíka, v ktorom som vtedy žil, bol jednoduchý: ráno beh po hrádzi, potom práca v sklade, vtipkovanie s kolektívom, potom tréning, zápas, potom únava, noc, potom ďalšie ráno, nič som nevynechal? Aha, fantazírovanie o sexe.
Predstavy neexistujúcich žien, poskladané z fragmentov existujúcich. Tak vznikol ideál: z jednej nohy, z druhej boky, z tretej prsia, z ďalších vôňa, hlas, pohyby.
Takáto žena nikdy nemala dušu, charakter, preferencie, poslušne reagovala na všetky pokyny, nechala sa obracať zboka nabok, neprotestovala, ani sa nechichúňala, keď som skončil priskoro.
A čo je priskoro? Vedel som ja vtedy, čo je priskoro?
Neuvedomil som si nebezpečenstvo.
Pascu do ktorej som smeroval ako myš, omámená syrom.
Ako mačka, omámená myšou.
Zajačí pysk zapíska. Pribehne nejaký pes. Je to náš pes. Ona ho objíme, kotúľa sa s ním v tráve.
Pes zašteká, uvoľňuje sa z jej objatia, otrasie sa a uteká preč. Zajačí pysk naňho volá nežným hlasom, pričom si prstami hladká prirodzenie.
Pes sa vráti, viackrát oňuchá jej prirodzenie a začne ho lízať.
Zajačí pysk roztiahne nohy, oboma rukami si pritláča psovu hlavu na brucho. Hlasno dýcha a skrúca sa.
Psovi narastie prirodzenie, je čoraz dlhšie, je tenké a červené. Pes zdvihne hlavu a pokúša sa vyliezť na Zajačí pysk.
Zajačí pysk sa obráti, kľačí na kolenách a nastavuje psovi zadok. Pes položí Zajačiemu pysku predné laby na chrbát, zadné laby sa mu trasú.
Hľadá, čoraz väčšmi sa približuje, vopchá sa Zajačiemu pysku medzi nohy, prilepí sa k jej zadku.
Rýchlo sa pohybuje dopredu a dozadu. Zajačí pysk kričí a po chvíli spadne na brucho.
Pes sa pomaly vzďaľuje.
Zuzka čoskoro skončila školu. Keď sa otázka jej budúcnosti stala aktuálna a zdala sa neriešiteľná, zjavil sa ako deus ex machina vedúci istého miestneho tanečného orchestra.
Počul ju spievať a obrátil sa na mňa s otázkou, či by som jej dovolila preňho pracovať.
Bol mimoriadne populárny klavirista, pevne presvedčený o jej nadaní a hlase, a keďže poznal našu situáciu, úprimne mi radil, aby som súhlasila.
To skutočne nenaznačovala ani jednu z tých mnohých kariér, ktoré sme kedysi s Oskarom plánovali pre našu dcérku s jej záujmami o literatúru, nezvyčajným nadaním na reči a dobrými známkami.
Ako veční ahasveri sme si, žiaľ, nikdy nezadovážili klavír.
Uvedomovala som si, že Zuzka vedela spievať tucty slovenských ľudových piesní, ktoré sa naučila od našej pomocníčky v domácnosti ešte pred odchodom do Ameriky.
Preto som sa vybral do Kyjeva a nie do Rakúska.
Som tam 1. decembra, v miliónovom a možno v ešte početnejšom dave demonštrantov, medzi – jemne povedané – nazlostenými rodičmi, ktorí nesúhlasia s tým, aby im bili deti.
Nikdy som nevidel takú ohromnú manifestáciu, nikdy som sa na ničom takom nezúčastnil.
Nakoniec, bol to výnimočný deň, plný revolučnej symboliky. Po nočnej nakladačke a pacifikácii sme získali Námestie nezávislosti, na ktorom už stihla vláda postaviť vianočný stromček, lebo idú sviatky a všetci sa máme mať radi ako bratia. Bolo to veľké víťazstvo: Majdan znovu patril nám.
Obsadili sme budovy mestskej správy Kyjeva a tradične, ako počas oranžovej revolúcie, budovu odborových zväzov. Janukovyčov vianočný stromček sa zmenil na symbol, nezávislý umelecký a politický manifest.
Keď demonštranti získali Majdan, začal sa útok na budovy prezidentskej administratívy na Bankovej ulici.
Útočili nejakí maskovaní ľudia, pravdepodobne národovci, krajná pravica, nebolo zrejmé, kto to je.
Majú bager a bagrom narúšajú zoradený Berkut. Situácia sa vyostruje.
