Náhoda chcela, že práve týmto slovom (s prívlastkom prekliaty) počastoval akýsi cudzinec malého chlapca pohrúženého do hry. Nechápal, čo to muž povedal, veď mal iba päť rokov. Vošiel teda do vchodových dverí, vybehol hore po schodoch za matkou a opýtal sa jej: „Prekliaty Žid – čo to znamená?“ Matka mu nepovedala, že je pokrstený. Vysvetlila mu iba, že jestvujú dva druhy ľudí: dobrí a zlí, a dieťaťu sa tak svet stal o čosi zrozumiteľnejším. Náhoda chcela, že chlapec z Budapešti a dievča z Londýna narazili na seba ako dospelí, zistili, že im vnútro hyzdí rovnaká hlboká prasklina, a zamilovali sa do seba. Náhoda chcela, že sa im neskôr narodila dcéra, ktorá zdedila pocit cudzoty – mali ho predsa na rozdávanie. Získala svoj podiel aj na onom slove, no akoby išlo o nejaký neduh. Počúvala: „Pššt.“ Počúvala: „Čím menej ľudí o tom vie, tým lepšie.“ A neskôr: „Dobre, že tvoje deti nemajú židovského otca, rýchlejšie sa to vyplaví z krvi.“ Tak taký to bol príbeh. Ten môj.