Bezenčuk si priložil prst k ústam, na dôkaz toho, že všetkému rozumie, obrátil sa a balansujúc čiapkou, no predsa len tackavo pobral sa svojou cestou. Iba vtedy Hyppolit Matvejevič zbadal, že majster je spitý do nemoty. Hyppolit Matvejevič mal znova neobyčajne odporný pocit v duši. Nevedel si predstaviť, ako sa bude do pustého, neporiadeného bytu. Zdalo sa mu, že spolu so svokrou zanikne to drobné pohodlie a návyky, ktoré si s námahou vytvoril po revolúcii, čo ho olúpila o veľké pohodlie a široké návyky. Ožení sa? pomyslel si Hyppolit Matvejevič. S kým? S neterou veliteľa milície, s Varvarou Stepanovnou, Prusisovou sestrou? A či si najať pomocnicu v domácnosti? Ešteže čo! Bude sa vláčiť po súdoch. A je to aj drahé. Život v očiach Hyppolita Matvejeviča zrazu očernel. Plný rozhorčenia a odporu ku všetkému na svete sa znova vrátil domov. Klaudia Ivanovna už neblúznila. Ležala vysoko na vankúšoch a pozerala na vstúpivšieho Hyppolita Matvejeviča celkom rozumne, ba – zdalo sa mu – až prísne.