„Nenudí vás to? Spamätala sa zrazu Oľga.
„Prepáčte, tie reči o podnikaní vás asi otravujú, pre umelca to musí byť nezáživné...“
„Ale kdeže,“ protestoval Jed úprimne. „Vôbec nie, naopak, som fascinovaný. Pozrite sa, celkom som pri tom zabudol jesť...“
Bola to pravda, naozaj bol fascinovaný, ale skôr jej očami a perami, tie sa pri rozprávaní pôvabne vlnili – mala ich natreté rúžom s perleťovým leskom, ktorý veľmi dobre ladil s jej očami.
Zmĺkli, znezrady sa na seba na niekoľko sekúnd zahľadeli a Jed pritom stratil akékoľvek pochybnosti: pohľad, ktorý sa mu vnáral do očí, bol plný túžby.
A Oľga podľa jeho výrazu okamžite pochopila, že to vie.
„Skrátka...“ povedala Oľga trochu v rozpakoch, „ je úžasné, že som náhodou natrafila na umelca, ktorý sa pri tvorbe svojich diel inšpiruje mapami od Michelina.
Cameron vyšiel z pracovne. Leo sa otočil k oknu. Nenávidel svojho priateľa za to, že spával s jeho ženou.
Nie je všade naokolo dosť iných žien? Kam sa len človek pohne – v baroch, kluboch, hoteloch, na lodiach, všade sú ženy, vyzerajú rovnako a hľadajú si chlapa.
Dlhé vlasy, dlhé nohy, veľké slnečné okuliare, vytvarované cecky, obrovské kabelky, vražedné podpätky.
Človek si ich môže prenajať na víkend, akurát že sa to nevolá prenájom, ale obe strany vedia, kto platí a kto dáva.
Môžete si nejakú vziať na letisku aj s požičaným autom, ak teda viete, čo robíte. Pousmial sa.
To by bol celkom dobrý biznis. AVIS, Hertz, Budget.
Vyberte si model. Karosériu. Veľkosť motora. Výšku pokrytia škôd.
Okolo tretej ráno sa zobudila a všimla si, že Mário nie je v posteli. Vošla do kuchyne, ale nebol ani tam.
Až neskôr postrehla, že z terasy za domom svieti v tme cigareta.
„Deje sa niečo, miláčik?“ spýtala sa rozrušene. Nikdy nemal vo zvyku fajčiť takto nadránom, uprednostňoval vždy raňajky a prvú cigaretu si zapálil až okolo obeda. Pozrela na tri vyfajčené ohorky v popolníku.
„Všetko je v poriadku, láska, bež si ľahnúť,“ usmial sa „mám nejaký prípad a premýšľam.
„Dobre teda,“ objala ho zozadu a pobozkala na nahé plece. Ale keď si ľahla, nemohla už zaspať. Hlavou jej vírili myšlienky.
Bolo to čudné, aj keď mal mnohé prípady, nikdy si z toho nerobil ťažkú hlavu.
„Ale bol si aj pionier, nie?
Bol. Mal som aj peknú červenú šatku. Ba dokonca to vyzeralo, že urobím aj kariéru.
Ale čo?
Raz mi povedali, že som dobrý a slušný chlapec a že by som mohol byť predsedom pionierov na celej škole. Povedal som, že dobre. Potom bola v telocvični celoškolská pionierska schôdza, zrazu vstala jedna učiteľka a vraví: „A teraz nás pozdraví nová predsedníčka celoškolskej pionierskej organizácie.“ Dosť ma to zaskočilo.
Prišlo ti to ľúto?
To zasa nie.
Vyrastal si v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Ako ste doma vnímali režim, v ktorom sme žili?
My sme boli zbožná katolícka rodina so všetkým, čo s tým súvisí – mali sme v sebe úctu k cirkvi a k jej predstaviteľom, dodržiavali sme všetko, čo si od nás aktívne vyznávanie viery vyžadovalo. Samozrejme, v krajine zúril komunizmus, nikto sa mu nemohol vyhnúť, žili sme v čase a priestore neustáleho prenasledovania viery a veriacich. No v tom mikrosvete v Nitre na Kalvárii, kde bolo dosť veľa zbožných rodín, kde sa krásne slávili cirkevné sviatky, kde bola každý rok púť k Matke Božej, to bolo skôr naopak – naše prostredie dosť dôsledne vytesňovalo komunistickú ideológiu.
Zasunula som kľúč do zámky, otočila som ním a zaprela som sa do dverí. Vošla som dnu a opierala som sa o ne, kým sa nezavreli.
„Vďakabohu, že je piatok,“ vzdychla som si a zviezla som sa na dlážku.
V byte som žila už dva roky, no ešte stále vyzeral ako čosi, na čo by realitný agent lákal potenciálnych nájomcov. Zatĺkať klince do stien, ktoré mi nepatrili, mi nepripadalo správne. Nedalo sa tým však vysvetliť, prečo som si nekúpila skutočné taniere.
Pozrela som na kuchynské skrinky bez dvierok, ktoré odhaľovali moju zbierku papierových tanierov a plastových pohárov. Zodpovedali im umelohmotné príbory v zásuvkách nižšie.
Pod pracovnou doskou linky ležala zaprášená jenská misa, plytká panvica a hrniec. Jedenie mimo domácnosti až dovtedy predstavovalo skôr kratochvíľu než nevyhnutnosť.
Zdvihla som sa a prinútila som sa prejsť na druhý koniec izby. Prehrabávala som sa v lekárničke, kým som nenašla starú fľašku Lortabu.
V dlani som obracala malú tabletku farby drozdieho vajca, potom som si ju hodila do zadnej časti hrdla a zapila som ju trochou vyšumeného nápoja Mountain Dew.
Niekedy maličkosti zmenia náš život silou hurikánu. Nevieš, ako sa to stalo, ani prečo, ale je to tak.
Rád píšem, keď cítim, ako mi srdce pri každom slove bije vášňou.
Pochádzam z prímorskej oblasti, vyrastal som v provensálskom slnku, ale Tvoje srdce je oveľa silnejšie a roztápa mi krv v celom tele.
Moja hlava, zvyčajne chladná, je taká zapálená, že ju nespoznávam. Ty musíš byť čarodejka na úteku zo Salemu, či nie?
Samantha, prosím, ver mi, že mi s Tebou bolo nádherne, že v Tvojom objatí som cítil ozajstnú lásku. Tvoja náklonnosť mi ukázala, že k sebe patríme.
Náš zážitok nie je turistickým flirtom. Nebol to ani môj zámer. Ty si Sam, ktorú chcem opatrovať.
Dúfam, že to cítiš rovnako. V Tvojich modrých očiach chcem byť stratený naozaj na dlhú dobu.
Avec amour et désir.
Pomrvila sa v kresle, aby našla pohodlnú polohu. Detailne mu porozprávala, čo sa v noci stalo. Potom sa spýtal aj na Andreja. Povedala mu, že sa po tom, čo mu oznámila smrť jeho manželky, psychicky zrútil a museli ho hospitalizovať.
Snažila sa spomenúť si na čo najviac podrobností, aby nezanedbala žiadny detail, ktorý by mu mohol pomôcť.
„Mohol by som vypočuť aj pána Révaya?“ zodvihol zrak od notesa, do ktorého si starostlivo zapisoval poznámky Lenkinej výpovede.
„Pána Révaya prepustili,“ hlesla.
„Myslel som, že sa tu zdrží dlhšie,“ zatváril sa prekvapene.
„Nie som jeho ošetrujúci lekár, podrobnejšie informácie vám preto neviem poskytnúť. Ak by ste sa chceli rozprávať s lekárom, ktorý ho ošetroval, opýtajte sa na recepcii, tam vás už nasmerujú.“
„V poriadku.“ Keď si bol istý, že mu povedala všetko, strčil zápisník s poznámkami do vrecka na saku. „Ďakujem vám, slečna Kelemenová.“ Dôraz dal na slovo slečna, postavil sa a načiahol sa ponad stôl, aby jej podal ruku.
„Rada som pomohla,“ opätovala mu jeho pevný stisk.
Odprevadila ho k dverám.
V nich sa ešte náhle otočil. „Neviete mi poradiť, kde by som našiel primára Kelera?“
„Choďte po tejto chodbe až na koniec a posledné dvere vpravo,“ ukázala rukou smer.
„Dovidenia...“
Skoro som nevedel, čo Macovi proti tomu namietnuť.
„Ale je to zaslúženô! Len si porátajte. Slúžite aspoň tridsať rokov, a čo by vám len po piatke bolo vyšlo na rok, viete, koľké by ste teraz mali peniaze? Mohli by ste si len tak žiť a nemuseli ani kravy pásť. I tak je to na vás už zle, tieto pľušte v jeseni, a zima, vietor, kravy zabiehajú.“
„A, ľaľa, aké sú tiché. Muchy neštípu, a môže sa rozpásať celým poľom,“ pretrhol ma v reči.
„No, len si porátajte, čo vám vravím.“
„A čože budem rátať… Veď ma zase choval za meru rokov,“ nechcel rátať Maco, lebo peniaze mali preňho platnosť len po šesták-dva, za čo si mohol pálenky, dohánu a švíbaliek kúpiť.
„Odieval,“ pokračoval ďalej, „a pálenka a dohán — to tiež voľačo vynesie, čo len dva paklíky do týždňa, a na fruštik, olovrant každý deň za pohár a cez kosbu, žatvu aj päť razí — to tiež voľačo do roka koštuje aj toho gazdu. Zase treba uznať. Aj takto v meste, keď som čakal na gazdu, už ako je richtárom, veru aj vína, mäsa, cigaru mi podal, mal by som hriech tajiť.
A mne bolo jedno: či v meste na vozíku pod cieňou driemať a či doma v koniarni,“ nevedel dosť vynachváliť gazdu.
Máte pocit, že ho poznáte tak dokonalo, ako poznáte najbližších členov svojej rodiny.
Ba dokonca ešte lepšie. Intuitívne viete, čo povedať, ako bude dotyčný reagovať. Pociťujete voči nemu oveľa väčšiu dôveru a máte väčší pocit bezpečia, než sa dá voči niekomu nadobudnúť za jediný deň, jeden týždeň či mesiac.
Spoznanie spriaznenej duše však môže byť aj nepatrné a pomalé. Keď sa závoj jemne nadvihne, začne vám svitať. Každý nie je pripravený vidieť to okamžite. Musí nastať ten správny okamih.
A ten, kto to zbadá prvý, musí byť trpezlivý. Skutočnosť, že ste narazili na spriaznenú dušu, si môžete uvedomiť vďaka pohľadu, snu, spomienke či pocitu.
Môže vás prebudiť dotyk jeho dlane či bozk na jej pery a vaša duša pookreje. Dotyk, ktorý prebúdza, môže byť dotykom vášho dieťaťa, rodiča, súrodenca alebo skutočného priateľa.
Alebo to môže byť dotyk vašej milovanej bytosti, ktorá vás prišla cez stáročia znovu pobozkať a pripomenúť vám, že ste odjakživa a naveky spolu, až do konca všetkého času.
