Z Pečnianskeho lesa oproti Zuckermandlu zmizli výletné reštaurácie, komunisti vytvorili prísne hraničné pásmo s ostnatým drôtom, „územím nikoho“.
Do hraničného pásma bol vstup len na priepustku. Keď sa chcel obyvateľ Devínskej Novej Vsi dostať domov, musel vytiahnuť legitimáciu.
Bola to bláznivá a nebezpečná doba. Ale v Starom Meste bol ešte stále každý podvečer pohyb na korze. Mládež sa do zotmenia prechádzala od Michalskej brány až po dunajské nábrežie.
Korzovali sme, pozerali po dievčatách. Dievčatá mali dlhé sukne pod kolená, nosili nevýrazné hrubé látky, v lete modrotlač...
Chlapci mali na nohách budapeštianky – poltopánky s hrubou podošvou; čím viac vŕzgali, tým boli elegantnejší.
Rok 1952 bol posledný rok Stalinovho života. Ešte mu zostávalo pár mesiacov (umrel v marci 1953), ale tie stáli za to!
Môj otec radšej chodil von v montérkach a ja som všade do dotazníkov písal, že som robotníckeho pôvodu. Išlo o život.
Ale na hradnom kopci už dokončovali obrovský amfiteáter a Bratislavčania začali chodiť na filmové festivaly pracujúcich rovno pod zrúcaniny mohutného Bratislavského hradu.
V noci po filme sa rútili davy pracujúcich z kopca celé šťastné, že videli širokouhlý film. Lebo film začal byť širokouhlý.
Život zostával „klasický“ bratislavsko-slovenský.
Väčšinu kníh s tematikou pozitívneho myslenia, rozvoja vlastnej osobnosti, finančnej nezávislosti, úspechu, motivácie a všetkého, čo s tým súvisí, si kupujem v predajni kníh, kde už roky nachádzam literatúru, ktorej som verným čitateľom.
Niektoré knihy mi však odporúča a nosí môj priateľ Ivan.
Mnohokrát od tej doby, čo sme sa spolu spoznali, sa stretávame a rozmýšľame o veciach, ktoré treba urobiť, aby myslenie ľudí dosiahlo určitú úroveň, o ktorej sme obaja presvedčení, že je potrebné dosiahnuť na to, aby ľudia, a to nielen Slováci, boli úspešní.
Vždy, keď s nim sedím v našej obľúbenej kaviarni a pochutnávame si na vynikajúcej káve, niekedy aj s porciou pudingu, sa vzájomne nabíjame energiou, ktorá nám potom vydrží veľmi dlho.
A keď slabne – tá energia- intuitívne niekto z nás zavolá - a potom hodinka, možno dve, nám zase dodajú pohodu.
Je to tým, že naše myslenie dosiahlo stav, ktorý sa dá charakterizovať ako stav vzájomného súzvuku, kedy dve pozitívne energie sa znásobujú nielen aritmeticky, ale aj geometricky. Je dobré, je vždy dobré, ak nie ste v živote sami, a o to, čo rozprávate alebo píšete, je záujem.
Pri stretnutiach s Ivanom tento pocit mám.
Striga jak z rozprávky, čo mu tak pomútila rozum, že teraz nevedel, čo chcel kúpiť; celkom ho doplietla s tými práškami.
Tak pre istotu vzal aj prášky do pečiva aj prášky na spanie – s výťažkom chmeľu a valeriány –, ale na prášky na pranie zabudol. A smotanu si nechal.
Aby znova nezabudol, oprie zalepenú obálku o nočnú lampu. Vstane a prejde z obývačky do kúpeľne. Umyje si ruky. Nasilu si vtrepe do úst havanu a zapáli si.
Nechá tučnú cigaru pokojne tlieť v popolníku. Ak mu dôjde dych a kyslíku bude už naňho priveľa, zafajčí si marsku. Zamľaská. Ako zákusok.
K hypermarketu zablúdil tiež iba náhodou, keď striedal autobusové spoje, aby striasol stopu. Vedľa vchodu s fotobunkou na zemi žobrák. A vedľa neho spiaci pes, prikrytý opŕchnutou dekou.
– Nemáte rozmeniť? Desiatku mi treba, – otrčil stovku bezradnému askétovi. – To je v poriadku.
Mávol rukou a usmial sa, zo špinavej lyžiarskej čiapky vylovil väčšiu mincu. Vhodil desaťkorunáčku do nákupného vozíka, pustil ho z reťaze.
V oddelení drogérie Lučkay k práškom vo vozíku pridal zubnú pastu plus automaticky toluén. Pred pokladňou sa zháčil. Vzal zelenú umastenú rozvoniavajúcu fľašu do ruky, obrátil sa nazad.
Zastal, poobzeral sa na všetky strany. Hodil toluén späť do vozíka. Nad pokladníčkiným pohľadom sa iba pousmial:
– Maľujeme...”
„Chlapče, to nie je tvoja starosť!“ odvetila Margira podráždene.
„Radšej choď spať, tak ako všetky poslušné deti, ak nechceš mať také problémy ako on! Máme predsa dohodu, zabudol si? Určite nechceš, aby som vyzradila tvoje tajomstvo, všakže?“
To Zaniana zjavne vyľakalo. Pokrútil hlavou a začal sa ospravedlňovať: „Prepáčte, veď viete, aký som vám vďačný za to, čo ste pre mňa urobili.“
Prekvapená Margira spočiatku bľabotala: „V poriadku, v poriadku... len už choď spať!“
Zanian sa ešte raz ospravedlnil a zaželal jej dobrú noc. Keď sa jej obrátil chrbtom, okamžite z jeho tváre zmizol vystrašený pohľad. Spokojne vykročil smerom k Liamovej izbe.
Počas krátkeho rozhovoru sa mu podarilo ukradnúť dokrčené plátno trčiace z vrecka nič netušiacej Margiry. Chcel ho hneď zaniesť Liamovi a opýtať sa, či sa mu podarilo niečo zistiť.
Odrazu sa za ním ozval hlas hlavnej vychovávateľky, ktorá naňho volala. „Kade to ideš? Si nejaký popletený!
Tvoja izba je predsa na opačnej strane!
Barman si po chvíli niekoľkokrát nahlas kýchol a bez vyzvania pokračoval v rozprávaní.
„Ten poklad je možné nájsť len na Svätého Jána, kedy sa diery a pukliny v zemi samy otvárajú, aby odhalili svoje tajomstvá tomu, kto bude mať v rukách kvet papradia, alebo bude odriekavať Otčenáš odzadu, aby ho nevystrašili duchovia - strážcovia.“
„Vy tomu veríte?“ opýtal som sa po troch borovičkách, so značnou úľavou v žalúdku a prívetivým pohľadom na svet.
„A vy nie? Veď sám tvrdíte, že ste videli trpaslíkov. Človeče, tohto roku je poriadne teplá jeseň,“ barman nahliadol do nástenného kalendára. „Dokonca je dnes dvadsiateho štvrtého,“ poklepkal prstom po dátume.
„Viete, my máme zakázané organizovať svätojánske veselice, aby sa lesy nechytili a chaty nezhoreli. Ale dnes je rovnako teplo ako v tú noc. Len o pol roka neskôr.“
„Nechystáte sa hľadať tie rozprávkové poklady?“ rozveselený som nadhodil.
„Kdeže, mňa to prešlo už keď som bol decko. Okrem toho, vidieť trpaslíkov prináša smolu,“ vtom sa barman zasekol, odložil utierku a naklonil nad pult tak, aby sa mi díval priamo do očí.
„Možno vy ste výnimka. Však inak by sme tu teraz nekvákali, nie?“ rozrehotal sa a išiel rozčapovať nový pivný sud.
„Možno,“ dodal som a išiel si prisadnúť
Kvôli sebe išli na tú istú strednú školu, hoci Emil ju potom zvládal len s vypätím síl celej zborovne.
Hrávali v kapele, trávili spolu väčšinu času. Časť z neho som s nimi strávil aj ja. Boli sme priatelia, aj keď život by sme za seba asi nepoložili.
Našťastie to nebolo potrebné. Išlo o podstatne nepodstatnejšie veci. Vlastne nešlo o nič. O nič, čo by mohlo zaujímať niekoho iného.
Nič, čím by sa počas posledného súdu mali zaoberať na výsostiach.
„Veľmi ma mrzí, čo sa stalo,“ povedal Medveď, keď zaplatil.
Nemal som mu už čo povedať. Prehodil som si cez hlavu kapucňu a vyšiel von. Popŕchalo. Ľudia sa rôznym tempom vzďaľovali od svojej minulosti.
Na nikoho z nich nečakalo nič dlhodobo dobré. Rovnica bola daná: odmena je to, čo bolo. Trest je to, čo bude.
Čaro bolo v tom, že sa na to dalo pozerať aj inak. Možno práve preto sa mnohí z nich usmievali. Nemohol som im to mať za zlé.
Za iných okolností by som sa usmieval spolu s nimi.
Vo svojom diele Etniká zhrnul staroveké správy o Byble do nasledujúcich riadkov:
Mesto ležiace vo Fenícii, najstaršie zo všetkých; založené Kronom a pomenované podľa Bybly, dcéry Miléta.
Dočítame sa tiež, že obec bola pomenovaná Byblos preto, lebo tam bol uschovaný od nepamäti bez škôd papyrus.
Iní naproti tomu uvádzajú, že tam Isis, keď oplakávala Osirisa, odložila diadém, a ten bol vyhotovený práve z papyrusu, a to z lyka egyptských krovín, ktorým Níl umožnil v močariskách vyrásť do výšky.
Lokálne ložiská medi, bohaté cédrové lesy, dva prírodné prístavy a dostatok pitnej vody v oblasti prispeli rozhodujúcou mierou k vzniku dôležitého mestského centra.
Mesto sa formovalo okolo prameňa a do dejín sa vďaka zásobovaniu Egypta cédrovým drevom dostalo v podobe hieroglyfických nápisov už v treťom tisícročí.
Štefan Byzantský sa tak pravdepodobne nemýlil, keď považoval Byblos za najstaršie mesto Fenície a nemýlil sa ani v pôvode jeho gréckeho názvu, ktorý odvodzoval od papyrusu. Gréci papyrus označovali slovom byblos, lebo práve cez Byblos Feničania exportovali egyptský papyrus do Egejskej oblasti.
Grécke slovo biblion, kniha (z papyrusu), v množnom čísle biblia sa odrazilo aj do súčasného označenia Biblie, teda Knihy kníh.
A Maroško vystupuje hrdo vedľa starého otca. I trúbu mu nesie, ale ju ešte nevládze nafúkať. Ináč by už on odtrúbil. Strach, čo mal na veži, celkom ho minul. Zdá sa mu, akoby už i sám narástol odvtedy, čo sa dal na toto učňovstvo.
Keď idú popred Plajbásov, rád by i odbehnúť i zaklopať. Nech by videli! Ale nie — nejde! Ešte by ho vzali do postele.
Po desiatej príde jedenásta. Po jedenástej zas vyjdú na vežu. Odspievajú i zazvonia.
Ale tu sa už počnú Marošovi oči lepiť. I zíva ako psík na pazderí. Pomaly ho všetko prestáva zaujímať. Ani do okien sa mu už nechce. A z jedného vidieť i komíny fabrík vo Sv. Petre a Pavle. I kostoly dvíhať sa v mesačnom pološere. Z druhého vidieť Váh, i reťaz vrchov, kde letujú ovce a jalovina.
Nič ho nezaujíma. Ani rozprávanie starého otca, ani verš o Valibukovi, ktorý mu predrečnieva, aby sa naučil. Sadne si na brvno stolice a sedí.
— Spal by si? — vezme ho starý otec pod kabanicu, bafkajúc zo zapekačky. — Poď, ľahneme si! Veď máme i posteľ.
— A naozaj uloží ho do neveľkej prípravky vedľa schodov pod oknom. Ľahne si i on. Prikryje chlapca kabanicou.
Nenačítal by do desať, starý chrápe ako cirkulár na píle a Maroško spí spánkom spravodlivých.
Mesto, ktorým tečie rieka, má oproti mestu bez rieky výhodu. Nemusí sa deratizovať celé na jedenkrát. Mesto bez rieky musia deratizovať celé v jeden deň.
Aby potkany nestihli prejsť z otrávenej časti do lokalít, ktoré ešte neboli ošetrené. Mesto, ktorým preteká rieka, stačí otráviť na dvakrát.
Keď Elza ráno odchádzala z bytu, sedel Ian nahý na stoličke a písal. Večer sa vrátila, otvorila dvere na izbe a začudovala sa, že muž stále sedí nahý v nezmenenej pozícii a píše.
Keď ho na to upozornila, poplieskal sa radostne po bruchu a stehnách, akoby ich videl prvýkrát. Potešilo ho, aký živý zvuk vydávajú.
Tú jar začali Ian s Elzou žiť vo svojom meste ako na dovolenke. Ako v cudzine. Čítali si celé hodiny v Café Hyena.
Počúvali a sledovali ľudí okolo seba.
Udržiavali sa v stave bdelého hladu. Míňali veľa peňazí. Tak ako vždy tesne pred krachom. Mrhali nimi.
Stále si niečo zapisovali.
Bola to čudná náhoda, že plukovník bol jedným z prvých, koho zasiahla guľka. Zasiahla ho oveľa skôr, ako sa vojaci priblížili k nepriateľovi.
Videl však, že St. Clare má šabľu zlomenú. Prečo bola zlomená?
Ako sa zlomila? Priateľko, bola zlomená ešte pred bitkou.“
„Och!“ zvolal jeho priateľ s akousi nútenou bodrosťou;
„a prosím vás, kde ostal ten druhý kus?“
„Môžem vám to povedať,“ riekol pohotovo kňaz. „V severovýchodnom kúte cintorína pri protestantskej katedrále v Belfaste.“
„Naozaj?“ spýtal sa Flambeau. „Vy ste ju tam videli?“
„Nemohol som,“ odpovedal Brown s úprimnou ľútosťou.
„Stojí tam veľký mramorový pamätník; pamätník hrdinského majora Murraya, ktorý padol ako slávny bojovník v chýrnej bitke pri Čiernej rieke.“
Zdalo sa, že Flambeau sa zrazu prebral k životu. „Chcete povedať,“ zvolal chrapľavo, „že generál St. Clare nenávidel Murraya a že ho zabil na bojisku. Lebo...“
„Ešte vždy ste predchnutý ušľachtilými a čistými myšlienkami,“ prerušil ho kňaz.
„Bolo to ešte horšie...”
