Telefón som mávala vypnutý. Aj tak mi nikto nevolal ani nepísal. Nikoho netrápilo, ako mi je, ako to celé prežívam. Nikto netušil, ako sa cítim, ako zvládam, že už nemám pri sebe nikoho, kto by ma držal nad vodou. Kto by ma trpezlivo počúval, pripomínal by mi pravidelné sedenia u psychologičky, dohliadal, aby som brala lieky načas a aby som nepremýšľala nad tým, čo sa stane, keď si ich dám všetky naraz. Peťo tu bol pre mňa dva-dsaťštyri hodín denne, na plný úväzok.
A v tom čase chcete, Slováci, aby som vám písal? A to písal len na takú
garanciu: „Postea addemus opinionem nostram?“
No, kto toto vie povážiť, môže si pomyslieť, aká sa na to privolenie vyhľadáva smelosť a odhodlanosť!
— Ale hrom a peklo! — ručí hen zas akýsi Šelpičan.
— Nuž kedyže nám už raz povieš, čo sú to tie korytnické poháriky?
Hop — ako som sa zľakol! Nuž hľa, veď aj toto je korytnický pohárik, ktorý vrtenie v nose spôsobuje tomu, kto ho vypije. Akože chutil?
— Čo nás tam po satirách, my chceme vedieť, čo je tá Korytnica! Hľa, braček, komu hus, komu prasa; komu satirami plnená klobása!
A ako vedel za starodávna ktosi povedať:
— Difficile est satiram non scribere, — tak sa môže nájsť teraz dakto, čo povie: — Ťažko je nehovoriť Slovákom pravdu!
Ale — veď je nič, poviem vám aj o Korytnici dačo.
Ale mračí sa — už aj počína pohadzovať, korytnická vodička oslabne a nebude
tak vrtieť v nosoch.
Lež musíme ju aj v tomto jej stave poznať a pozrieť na ňu tak, ako je.
Len čo sa usadili, pani Allenová si blahoželala, že sa jej podarilo ochrániť
šaty. „Bola by to pohroma, keby sa mi roztrhli, či nie?“ povedala. „Sú z veľmi
jemného mušelínu. Veru som v celej sále nezbadala podobný, ver mi.“
„Je trápne,“ pošepkala jej Catherine, „že tu nemáme ani jediného známeho!“
„Máš pravdu, moja drahá, naozaj je to veľmi trápne,“ odvetila absolútne
pokojne pani Allenová.
„Čo budeme robiť? Páni a dámy pri tomto stole sa tvária, že sa nestačia
čudovať, prečo sme si prisadli. Vyzeráme, akoby sme sa im vnucovali.“
„Nuž, vyzeráme. To je veľmi nepríjemné. Keby sme tu len mali plno
známych!“
„Keby sme mali aspoň jediného, na koho by sme sa mohli obrátiť!“
„Svätá pravda, moja drahá, a keby sme tu niekoho poznali, hneď by sme sa
k nemu pripojili. Skinnerovci tu bo-li vlani... keby tu len boli teraz!“
„Keď už je to tak, nemali by sme odísť? Vidíte, niet tu pre nás ani čaju!“
„Skutočne už nie je. Neznesiteľné! No aj tak si myslím, že by sme tu radšej mali zostať sedieť, lebo ten dav človeka udupe! Aké mám vlasy? Ktosi do mňa tak štuchol, až sa bojím, že mi zničil účes.
Muž niečo zašomral a rýchlym krokom šiel na dvor, kde mu viazali do
konope, ktoré nakúpil od ľudí a zajtra ich mal odoslať do fabriky.
Janko medzitým dovezený tovar poukladal na miesto, zapísal do knihy a
obsluhoval ľudí.
A zase tiekla u Rovesných práca svojím obyčajným tokom.
A predsa nie. Veselé zvuky klavíra rozliehali sa po celom dome a zalietli sťa jemný šumot až do sklepu. To Elenka hrala na klavíri.
Taká bola šťastná, že je už doma, medzi svojimi, vo svojej milej izbe, tak ozdobenej. Všetko je jej, aj klavír!
— Akí sú mi len dobrí, — vzdychla si, — a zase sa vrhla s celou mladistvou náruživosťou do milozvučných, laškujúcich melódií. Sedela na pekne vyrezávanom stolci pri skvostnom klavíri.
Uprene pozerala do nôt. Jemné nozdry trochu vyhrnutého nošteka rozšírili sa pod dojmom hudby. Jej hladké líca zružoveli a malá kader gaštanovej farby zošmykla sa jej na čelo.
Bledoružové šaty harmonicky splývali s náladou a jej biele ruky, prsty ktorých hybko pohybovali sa po klávesoch, odzrkadľovali sa vo vyleštenom, zlatými literami firmy okrášlenom veku klaviatúry.
