„V nasledujúce ráno králik zobudil svojich synov skôr ako obvykle. Dal im do ruky sekeru a chcel, aby mu odťali hlavu a vzali ju sebou na lúku, keď sa pôjdu napásť.
Synovia boli zhrození, keď počuli, čo od nich ich otec chce.
On si však svoj nápad nedal vyhovoriť. „Videl som na vlastné oči, že to tak funguje. Robte, čo som vám povedal!“ rozkázal im a položil si hlavu na starý peň.
Synovia mu ju teda odsekli a žena uložila jeho telo bez hlavy do postele. Čakala, kým sa deti nevrátia domov.
V tom čase sa na návštevu ku králikovcom vybral kohút, ktorý si z neho vystrelil.
Aké však bolo jeho zdesenie, keď na cestičke zazrel malé králičence, ako vlečú hlavu jeho priateľa za uši!
Trielil za nimi tak rýchlo, ako sa len dalo, a zastihol ich už pri chalupe. Tam uvidel ženu, ako nedočkavo sedí pri posteli mŕtveho manžela.
„Čo ste to len porobili!“ vykríkol nešťastne kohút, ale žena na neho len nechápavo pozerala... ”
„Timo kráčal po ulici, zbadal akúsi ženu, ktorú už určite niekde videl.
Ona ho tiež zaregistrovala a zatvárila sa, akoby videla známeho.
Timo na ňu pokojne a so samozrejmosťou usmial, aj ona sa usmiala, jej výraz tváre pôsobil, akoby chcela niečo povedať.
Timo sa len na chvíľu od nej odvrátil, lebo mal pocit, že zazrel na druhej strane chodníka ešte druhú známu tvár.
Tá ale na neho nereagovala.
Keď sa Timo pohľadom vrátil k žene, už jej nebolo.
Akoby zmizla v dave.
A Timo si dovtedy myslel, že v ich meste nemôže byť taký hustý dav...”
Zrazu zbadá starú Brančipovičku a po nej aj ďalších Brančipovičovcov.
Tých, ktorí boli práve doma. Kývne hlavou na pozdrav. Ale vás tu je, pomyslí si, čo sa stalo?!
A pokračuje v rožku. Vždy pokladal Brančipovičovcov za trocha čudných ľudí. Už len také priezvisko, hovorieval, musí prv či neskôr zanechať na človeku stopy.
Odrazu začul, že Brančipovičovci si čosi šepkajú o jeho opitosti. Piť pil, ale opitosť? To už je priveľa! Nahrnú sa sem a začnú ho ohovárať? Keby nemal miernu povahu, tresne päsťou po stole.
Všetci Brančipovičovci v papučiach, šepkajú si, žmurkajú na seba alebo sa bezočivo dívajú na jeho topánky zvané meltonky. Akoby čakali, že sa aj on prezuje.
To veru nie! Také niečo on málokedy robieval. Tvrdil, že patrí ku generácii, ktorá v topánkach aj spávala. Aspoň na fronte.
A predsa sa napokon vyzul. A keby len vyzul!
Keď zistil, že nie je doma, ale u neobyčajne čistotných Brančipovičovcov, ktorí majú koberec ešte aj tu, v kuchyni, dal si dole topánky a bosý, iba v podkolienkach, prešiel v šoku až domov.
Svet je koncentrované zlo. Prestal počúvať aj rádio. Z bytu už skoro vôbec nevychádzal.
Nákupy obmedzil na minimum, kupoval iba pramenistú vodu od lokálneho výrobcu, ku ktorej dostával vždy čerstvý certifikát o mikrobiologickej nezávadnosti.
Najviac mu chutili zoschnuté celozrnné rožky, ktoré doma mrvil a starostlivo kontroloval. Všetko ostatné zo svojho jedálneho lístka vyškrtol.
Zjesť rožok a skontrolovať jeho obsah niekedy trvalo aj hodinu.
Jedného dňa sa mu zazdalo, že voda z kohútika akosi divne zapácha, možno sírou; dlhé hodiny ju skúmal, ochutnával, prevaľoval v ústach a čím viac ju skúšal, tým viac bol presvedčený, že je znečistená. Pre istotu ju prestal piť.
Sedel v kresle, oproti zastretému oknu, sedel a pozeral sa pred seba, na šedú stenu, ktorá každú chvíľu menila farbu.
Vtedy ju konečne zbadal. Tak predsa si ho našla. Vošla dnu, usmiala sa a obtrela sa mu zľahka okolo pier, ucítil vôňu čerstvo natrhanej pŕhľavy a s úľavou naposledy vydýchol.
Bolo to predsa len lepšie ako večná neistota.
