Dva mesiace predtým sa rozprúdila krutá a smiešna debata o type písma a predtým o poľskej identite, a to mnohých dohnalo k slzám, mnohých k smiechu a všetkých k ďalším otázkam. K otázkam od počiatku času – nech to už bolo kedykoľvek – až po jeho koniec. Od popola? k popolu? MOŽNO NEMUSÍME TÚTO ZÁLEŽITOSŤ VÔBEC RIEŠIŤ, vyhlásil Ctihodný rebe ešte hlasnejšie a ešte vyššie zdvihol ruky. ČO KEBY SME NEVYPLNILI ÚMRTNÝ LIST? ČO KEBY SME TELO RIADNE POCHOVALI, VŠETKY VYPLAVENÉ VECI SPÁLILI A UMOŽNILI ŽIVOTU ZOČI-VOČI TEJTO SMRTI POKRAČOVAŤ ĎALEJ? Ale nejaké vyhlásenie predsa potrebujeme, ozvala sa cukrárka Frojda J. Ak sa štetl uznesie, že ho nepotrebujeme, tak nie, opravil ju Jicchak. Možno by sme mali vyhľadať jeho ženu, povedala trúchliaca Šanda. Možno by sme mali pozbierať to, čo po ňom zostalo, poznamenal zubár Eliezar Z. V zápale diskusie ostal takmer nepovšimnutý hlas malej Hany, ktorá vykukla spod strapcov otcovho modlitebného šálu. Niečo vidím. ČOŽE? spýtal sa jej otec a utíšil ostatných. ČO VIDÍŠ? HENTAM, ukázala na spenenú vodu. Uprostred stúh, peria, sviečok, mokrých zápaliek, garnátov, figúrok a hodvábnych strapcov, ktoré sa hýbali ako medúzy, spočívalo novorodené dievčatko, ešte potiahnuté slizom a ružové ako dužina slivky. Dvojčatá sa schovali pod otcov tales ako malé strašidielka. Kôň na dne rieky, zakrytej nízkou nočnou oblohou, zavrel ťažké oči. Prehistorický mravec v Jankelovom prsteni, ktorý nehybne ležal v medovom jantári dávno pred tým, ako Noe pritĺkol prvú dosku, si početnými nožičkami zahanbene zakryl hlavičku.