13.06.2016 11:36

Biele noci  

AUDIOUKÁŽKY Z KNIHY

hlas: Pavel Horák
zdroj:

Pridajte vašu nahrávku

audio

CITÁTY Z KNIHY

Vo svojich rojčeniach si vytváram celé romány. Ó, vy ma nepoznáte! Pravda, bez toho to nie je možné, stretol som zo dve-tri ženy, ale aké sú to ženy?
Vo svojich rojčeniach si vytváram celé romány. Ó, vy ma nepoznáte! Pravda, bez toho to nie je možné, stretol som zo dve-tri ženy, ale aké sú to ženy? To sú všetko také gazdiné, že... Ale aby ste sa trochu zasmiali, prezradím vám, že som si niekoľko ráz zaumienil osloviť len tak, jednoducho, na ulici dáku aristokratku, prirodzene, keď bude sama; osloviť ju, pravdaže, bojazlivo, úctivo, náruživo; povedať jej, že hyniem v samote, aby ma neodháňala, že nemám iného prostriedku spoznať aspoň dáku ženu; presvedčiť ju, že je dokonca povinnosťou ženy neodmietnuť nesmelú prosbu takého nešťastného človeka, ako som ja. Že, napokon, všetko, čo od nej žiadam, je to, aby mi povedala dáke dve-tri bratské, súcitné slová, aby ma neodohnala pri prvom kroku, aby mi uverila na slovo, vypočula, čo budem hovoriť, zasmiala sa na mne, ak bude chcieť, povzbudila ma a povedala mi dve slová, iba dve slová, potom sa už so mnou nikdy viac nemusí stretnúť!... Ale vy sa smejete... Ostatne, preto to aj hovorím...“ „Nech vás to nemrzí; smejem sa tomu, že ste sám sebe nepriateľom a keby ste sa pokúsili, možno by sa vám to podarilo, aj keby sa vec odohrala na ulici; čím prostejšie, tým lepšie... Ani jedna dobrá žena, ak len nie je hlúpa, alebo v tej chvíli na niečo veľmi napajedená, neopováži sa odohnať vás bez tých dvoch slov, o ktoré tak bojazlivo prosíkate... Ale, čo to hovorím – pokladala by vás, prirodzene, za šialeného. Lebo ja súdim podľa seba. A sama veľmi mnoho viem o tom, ako ľudia žijú na svete!“ „Och, ďakujem vám,“ zvolal som. „Ani neviete, čo ste pre mňa práve urobili !
Pavel Horák
SkryťUkáž Viac

Pridajte váš citát

text

O knihe

"Možno slnečný lúč, čo náhle vykukol spoza oblaku, znova sa schoval za dažďový mrak a všetko v mojich očiach znova otmavelo; alebo sa možno predo mnou mihla tak nevľúdne a smutne celá perspektíva mojej budúcnosti a ja som sa videl v tej istej situácii o pätnásť rokov, ostarený... Ukáž Viac

"Možno slnečný lúč, čo náhle vykukol spoza oblaku, znova sa schoval za dažďový mrak a všetko v mojich očiach znova otmavelo; alebo sa možno predo mnou mihla tak nevľúdne a smutne celá perspektíva mojej budúcnosti a ja som sa videl v tej istej situácii o pätnásť rokov, ostarený, v tej istej izbe, rovnako opustený, s tou istou Matrionou, ktorá vôbec nezmúdrela za všetky tie roky.
Ale že by som si pamätal svoju krivdu, Nastenka? Že by som privolal temnú chmáru na tvoje jasné, ničím nerušené šťastie, že by som trpkou výčitkou privial smútok na tvoje srdce, zranil ho tajnými výčitkami a prinútil clivo tĺcť vo chvíli blaženosti, že by som skrkval čo len jediný z tých nežných kvietkov, ktoré si si vplietla do čiernych kučier, keď si spolu s ním vykročila k oltáru... Ó, nikdy, nikdy! Nech je vždy jasné tvoje nebo, nech je vždy radostný a ničím neskalený tvoj milý úsmev, buď požehnaná za tú minútu blaženosti a šťastia, ktoré si dala inému, opustenému, vďačnému srdcu!
Bože môj! Celá minúta blaženosti! Vari je to málo, hoc aj na celý ľudský život?..."

Skryť

O Autorovi

Fjodor Michajlovič Dostojevskij

Fjodor Michajlovič Dostojevskij sa narodil 30. októbra 1821 v Moskve v rodine vojenského lekára ako druhé zo siedmych detí. Nemal príliš šťastné detstvo, jeho otec Michail Andrejevič bol despota a zhýralec, zavraždili ho jeho vlastný nevoľníci. Matka zomrela, keď mal pätnásť rok... Ukáž Viac
Fjodor Michajlovič Dostojevskij sa narodil 30. októbra 1821 v Moskve v rodine vojenského lekára ako druhé zo siedmych detí. Nemal príliš šťastné detstvo, jeho otec Michail Andrejevič bol despota a zhýralec, zavraždili ho jeho vlastný nevoľníci. Matka zomrela, keď mal pätnásť rokov. Najprv navštevoval súkromnú školu, po smrti matky vyštudoval vojenské inžinierstvo v Petrohrade. Po siedmych rokoch štúdium zanechal, aby sa mohol venovať písaniu. V roku 1846 vydal svoj prvý román Biedni ľudia, o niečo neskôr Netočku Nezvanovovú a Biele noci. Jeho literárne začiatky boli ovplyvnené Belinským, ktorý vysoko hodnotil jeho román Biedni ľudia, ktorým sa Dostojevskij stal známy. V tom istom roku 1846 začal navštevovať krúžok revolucionára M.V. Petraševského (1821 - 1866). Cárska polícia ich zatkla a spolu s ďalšími dvadsiatimi petraševcami bol roku 1849 odsúdený na trest smrti. V poslednej chvíli pred popravou však zmenili verdikt na štyri roky nútených prác na Sibíri, ktoré neskôr opísal v Zápiskoch z mŕtveho domu. Ďalšie štyri roky si musel odslúžiť v armáde tiež na Sibíri. Prvé nie príliš šťastné manželstvo uzavrel v roku 1857 s vdovou Máriou Dmitrijevnou Isajevovou, ktorá zomrela roku 1864 na tuberkulózu. Po návrate z vyhnanstva sa znovu venoval spisovateľskej činnosti. V roku 1861 vydal román Ponížení a urazení. V roku 1864 vyšli jeho Zápisky z podzemia. Prakticky celý život trpel na epilepsiu, čo verne opísal v románe Idiot (1868), kde opísal tragikomický príbeh čestného a úprimného kniežaťa Myškina, ktorí práve pre svoju dobrotu zlyháva v Petrohradskej spoločnosti. Dostojevskij mnoho cestoval po Európe, kde si liečil aj choré pľúca a prepadol hráčskej vášni. Celý život trpel nedostatkom peňazí. Narobil si dlhy a musel dať do zálohy autorské práva na svoje diela. Tak vznikali niektoré jeho knihy takpovediac v "časovej tiesni" (Hráč 1866). V roku 1867 sa oženil druhý raz s devätnásťročnou Annou Grigorijevnou Snitkinovou. Z tohto manželstva mu zostala len dcéra Ľubov. Rodinný život im často strpčoval aj Dostojevského nevlastný syn Pavel z prvého manželstva. Dlhov sa zbavil vlastne až pri konci života. Za najvýznamnejšie jeho diela sa pokladajú romány Zločin a trest (1866) a Bratia Karamazovovci, ktorý dokončil tesne pred smrťou. Zomrel 28. januára (9. 2.) 1881 v Petrohrade na krvácanie pľúc. Na jeho pohrebe sa zúčastnili tisíce ľudí. Dostojevskij dokázal vo svojich dielach zachytiť krutú drámu aj vo všedných ľudských osudoch. Dokázal vyťažiť zo svojho ťažkého života cenné skúsenosti a poznatky. Opísal správanie človeka v hraničných situáciách. Jeho hrdinovia vždy zápasili sami so sebou, tak ako Dostojevskij po celý život. Zápasil o človeka, o jeho ľudskosť, ktorú hľadal v každom človeku, v dobrom i zlom. Celým jeho dielom preniká súcit s trpiacimi, s "poníženými a urazenými". S nenapodobiteľnou silou a pôsobivou inšpiráciou opísal najskrytejšie zákutia ľudskej duše svetlé i temné. Prenikavá psychologická analýza citov a myšlienok človeka sa objavuje vo všetkých jeho dielach. Najmä to robí Dostojevského Dostojevským - skutočným znalcom ľudskej duše. Skryť