Skočiť na hlavný obsah
Domov
  • Hľadať
  • Prihlásiť
Pridať  “ Citát alebo Ukážku
  • Knihy s ukážkou
  • Audioknihy
  • Autorské čítanie
  • Hlasy
  • Vydavateľstvá
  • Živéknihy TV
  • Citáty
  • Facebook
  • Youtube
  • Knihy s ukážkou
  • Audioknihy
  • Autorské čítanie
  • Hlasy
  • Vydavateľstvá
  • Živéknihy TV
  • Citáty
  • Facebook
  • Youtube
  • (1)
  • Cestovanie (31)
  • Deti (254)
  • Dospelí (886)
  • Ekonómia (5)
  • Fantázia (133)
  • Filozofia (34)
  • História (40)
  • Humor (23)
  • Kariéra (30)
  • Krimi (214)
  • Mládež (192)
  • Obchod (3)
  • Osobný rozvoj (125)
  • Pedagogika (4)
  • Poézia (15)
  • Politika (17)
  • Právo (1)
  • Príroda (6)
  • Psychológia (21)
  • Sci-fi (44)
  • Spoločnosť (2)
  • Spomienky (6)
  • Učebnice (5)
  • Umenie a kultúra (1)
  • Veda (7)
  • Zdravie (26)
  • Životný štýl (79)
  • Životopisy (61)
  • Zvieratá (4)

Lotte Kinskofer: Čierny sneh

„Vonku sa zotmelo. Dvere na terasu sú napriek tomu otvorené. Akoby sme chceli dať Simonovi možnosť rýchlo vkĺznuť dovnútra, keby predsa len prišiel. Je neskoré leto, vonku je dusno. Mne je však zima. Vyložím si chodidlá na stoličku, objímem si nohy rukami, hlavu si položím na kolená. Som na smrť unavená, ale srdce mi tlčie šialene rýchlo. Max ma hladí po chrbte, nežne mi bozkáva tvár a šepká mi upokojujúce slová, ktoré chcem počuť, no zároveň im nedokážem veriť. Že sa Simonovi nič nestalo. Že všetko bude zasa dobré. Chce mi dodať odvahu. Funguje to len na chvíľku. Potom sa vráti strach...”

František Kozmon: Posledný prípad kapitána Čontoša

Ranené dievča už sotva dýchalo, no starší policajt sa ho snažil udržať pri živote za každú cenu. Zatiaľ čo mladé srdce čoraz viac spomaľovalo, jeho tĺklo ako splašené.

Katja Millay: Moře klidu

Nenávidím svoji levou ruku. Nesnáším už jenom to, že se na ni musím dívat. Nenávidím, jak sebou cuká a třese se a připomíná mi, že moje já je pryč. Ale i tak se na ni pořád dívám, protože mi připomíná, že toho kluka, co mi všechno vzal, jednou najdu. Zabiju ho za to, že zabil mě, a zabiju ho schválně levou rukou.

Ján Marton: Klamár

Nedeľa sa prehupla do ničivej samoty, keď triezvosť opantala mozgy a cit ostal iba citom. Čistým citom. A tak vzal otec Jaro do rúk dlaň malého Jara a sľúbil mu lásku.

Kolektív autorov: Vianočné príbehy z podkrovia

Júlii sa cesta veľmi páčila. Cez okno sledovala mihotajúcu sa krajinu. Vyhúknuté poschodové budovy čoskoro vystriedali menšie alebo väčšie rodinné domy so záhradami, potom zmizli aj tie a malá lokálka začala stúpať po svahoch. Vďaka súvislej snehovej prikrývke všetko pôsobilo pokojne a čisto.

Vladimír Svrček: Moje víťazstvo nad úzkosťou a obsesiami

Povedal som si, že keď som dokázal rozhodnosťou a pevnou vôľou zvíťaziť nad svojou závislosťou od nikotínu, húževnatosťou a pravidelným cvičením nad ráčkovaním, musím dokázať zvládnuť aj svoj psychický problém, ktorý ma tak sužoval. Toto rozhodnutie som si sformuloval veľmi jednoznačne: „Buď to zvládnem a vyliečim sa, alebo nechcem žiť. Žiť v takom utrpení predsa nemá žiaden význam. Takto viac žiť nechcem“. Preto som si predsavzal, že všetko svoje úsilie sústredím na to, aby som sa zbavil svojho problému.

Peter Kijaba: Kontraktor

Do vysielačky sme potom od šiestej mohli zahlásiť pripravenosť a na pokyn začať strieľať. Po každej rane sme dostali pokyn na ďalšiu strelu, kým nás inštruktor nedokázal lokalizovať. Mňa našiel po tretej, čo bolo priemerný výsledok. Bolo by to lepšie nebyť faktu, že som nevyužil blízku balistickú ochranu – kovový kryt, aspoň ako mi vysvetlil inštruktor. K tretej strele sa v realite sniper najskôr ani nedostane. Priblížiť sa, potvrdiť cieľ, presne vystreliť jediný raz, potom sa stiahnuť bez odhalenia. Pri identifikovaní pozície by strelec čelil ohromnej palebnej presile protivníka, pretože sniper predstavuje takú vysokú strategickú hrozbu, že nepriateľ by použil všetky dostupné zbrane na jeho zneškodnenie. Každá ďalšia strela iba zvyšuje riziko odhalenia. Kurz som ukončil s uspokojivým hodnotením. Od tej chvíle som mal jasno, že chcem v armáde zostať a vykonávať funkciu ostreľovača.

Carter Forrest: Malý strom

Šiel som za starým otcom dolu chodníčkom. Moriak bol ťažký, ale mal som dobrý pocit z toho, že ho mám na pleci. Slnko sa naklonilo k vzdialenejšiemu vrchu, prenikalo cez konáre stromov popri chodníku a vypaľovalo na ňom zlaté ornamenty. Vietor v toto neskoré zimné popoludnie zamrel a ja som počul starého otca predo mnou pohmkávať si. Túžil som prežívať túto chvíľu navždy… lebo som vedel, že som starému otcovi urobil radosť. Pochopil som Cestu.

Camilla Läckberg: Pankhart

Erika teraz vyberala predmet za predmetom a rozkladala ich na dlážku okolo seba. To, čo hľadala, ležalo až na dne truhlice. Opatrne vytiahla kus látky, len čo ho zacítila pod prstami. Detská košieľka bola kedysi snehobiela, no teraz, keď ju vystrela proti svetlu, videla, že rokmi zažltla. A nevedela odtrhnúť zrak od hnedých fliačikov. Najprv si myslela, že sú to hrdzavé škvrny, no potom si uvedomila, že ide o zaschnutú krv. Kontrast medzi detskou košieľkou a krvavými fľakmi na nej ju zasiahol rovno do srdca. Ako sa sem dostala detská košieľka? Komu patrila? A prečo si ju matka odložila?

Anton Stiffel: Zabudnutý vesmír

S hrôzou si uvedomil, že znova takmer zaspal. Závažia na viečkach sa zdali byť čoraz ťažšie. Na malom displeji v helme skafandra zúfalo poblikávala kontrolka zásoby endomorfínu v skafandrových zásobníkoch. Z piatich boli štyri prázdne. Ostávala už len jediná dávka. Nikdy v sebe nemal viac ako dve dávky za sebou. Teraz však v jeho žilách prúdili už štyri, z toho poslednú si bral len nedávno. Pri pomyslení na to, aký zmätok mu narobia v tele, mu behal po chrbte mráz. Nemohol si však pomôcť a aby nezaspal, potreboval aj tú piatu. Päť dávok bol neoficiálny limit pred ťažkým poškodením mozgu. Nikto to však pre istotu neskúšal, pretože veľa ráz to už odpísalo ľudí len so štyrmi alebo tromi dávkami.

Zecharia Sitchin: Kráľ, ktorý nechcel zomrieť

Nevšímajúc si ľudí okolo seba, Astra natiahla ruku, aby sa dotkla tohto symbolu. Jej tep sa zrýchľoval, keď prstami prechádzala po starovekej rytine. Svoj pohľad sústredila na kráľove ústa, dotkla sa kamenných pier a zašepkala: „Prastaré pery, vyslovte znovu váš nesmrteľný odkaz!“ Zatvorila oči a napriek rámusu okolo nej jasne počula šepkať slová: „Pozri sa, Astra, pozri na hviezdu svojho osudu...“ Odtiahla ruku a otvorila oči. Prudko sa otočila. Henry stál priamo za ňou. V ruke držal drink, ktorý jej priniesol. Usmieval sa. „Hovorili ste niečo?“ opýtala sa. „Moje ústa doposiaľ nevyslovili žiadne sladké slová,“ odvetil. „Chystal som sa spýtať, prečo hladíte studené kamenné pery, keď sa môžete dotýkať živých, stojacich oproti vám?“ „Niekto mi niečo hovoril,“ povedala Astra. „Môže to znieť čudne, ale počula som nejaké slová už predtým, keď som raz stála pri tejto soche.

Pawel Smoleński: Oči zasypané pieskom

A keďže ilegálne palestínske domy musia byť zbúrané, museli vzniknúť príslušné postupy. Treba vedieť, kedy je najlepšie prísť, ako umiestniť buldozér a – koniec koncov – ako zadržať ľudí, ktorí sa nebudú nečinne prizerať, ako im ťažká technika ničí majetok. Vedel si, pýta sa Micha, že pred pekinskou olympiádou sme učili Číňanov, ako si majú poradiť s protestmi obyvateľov vo štvrtiach, ktoré búrali, aby na ich mieste vyrástli športové objeky ? Ako ničiť, pacifikovať, ako držať v šachu rozhnevaných ľudí? Technológia používania násilia je jedným z našich exportných artiklov. Predávame ju dokonca aj do Číny. Sme v tom naozaj dobrí, ale nezdá sa mi, že je to dobrý dôvod na pýchu.
  • « prvá
  • < Predchádzajúca
  • …
  • 104
  • 105
  • 106
  • 107
  • 108
  • 109
  • 110
  • 111
  • 112
  • …
  • ďalšia >
  • posledná »
  • O projekte
  • Často kladené otázky
  • Kontakt
  • Súkromie
  • Autorské práva