Riki po celý čas znepokojene vrčal. Uši mal nastražené, napínal remeň, ale vyraziť k stromu nechcel. Cítil, že sa tam odohráva čosi, čo je mimo jeho dovtedajšieho výcviku a života. Bol zmätený.
Na okamih som si spomenul na Veroniku. Keby moja dcéra videla, ako nečinne pozorujem tento nemilosrdný pokus o zahubenie mačky, stratil by som u nej všetko. Aj ja som bol zmätený.
Po chvíli sa sučka vrátila. Liliana ju objala a nosom sa jej obtierala okolo ňufáka.
Keď Liliana prišla späť ku mne, ukázala mi ranu na ukazováku. Prúdil jej odtiaľ pramienok krvi. Predsa sa poranila, keď lámala haluz. Pritisla mi prst na pery. Jej krv bola sladká a opojná.
Roztúžene som hľadal obliny pod jej košeľou.
Liliana zašepkala, že má pre mňa darček v zadnom vrecku nohavíc. Bol to kondóm. Ktovie, ako dlho ho tam už nosila. Takže nie je pravda, že by som ju zviedol či dokonca vyvíjal na ňu nátlak.
Ona pripravila scenár či skôr kostýmy pre nové dejstvo v našej hre.
Muži, ženy, deti prichádzali v húfoch, v stádach, v miliónoch.
– Čo s nimi budeš robiť, Pane Bože?
– Do každého jednotlivca vštepím naraz v rozličných odtieňoch a stupňoch všetky možné mravné vlastnosti, ktoré som po jednej porozdeľoval medzi nemé tvorstvo – odvahu, zbabelosť, dravosť, nežnosť, poctivosť, spravodlivosť, prefíkanosť, zradnosť, veľkodušnosť, ukrutnosť, zlomyseľnosť, nenávisť, chlípnosť, milosrdenstvo, súcit, bezúhonnosť, sebectvo, miernosť, česť, lásku, podlosť, šľachetnosť, oddanosť, faloš, úprimnosť, nevernosť – každý človek bude mať v sebe všetky tieto vlastnosti a ony budú tvoriť jeho prirodzenosť.
U niektorých vznešené a ušľachtilé črty potlačia zlé, a to budú dobrí ľudia; u iných prevládnu zlé stránky, a to budú zlí ľudia.
Hľa – pozrite – už miznú.
– Kam odišli, Pane Bože?
– Na Zem. Oni aj všetky zvieratá.
– Čo je to Zem?
Zo dvakrát cítil v dedine čísi upretý pohľad. Zlý pohľad.
Nepríjemné mrazenie na krku bolo varovaním. Odzadu sa k nemu zakrádala šelma. Zákerná, dvojnohá šelma so zbraňou v ruke. Vedel, že keď sa obzrie, nikoho neuvidí. Cítil blížiace sa nebezpečenstvo.
Vedel, že sa nemýli a nepriateľ je nablízku. Už mal ten pocit. Krátko predtým, ako ktosi podpálil otcovu vyhňu. V okamihu, keď sa k nej rozbehol, z tieňa vyskočili traja chlapi. Sám netušil, koľko zúrivosti sa v ňom skrýva. Ubránil sa im a oni ušli, zaskočení jeho silou i obratnosťou.
Vbehol do ohňa, aby odtiaľ vytiahol otca. Našťastie sa mu podarilo ho zachrániť, vyhňa však ľahla popolom a on sám sa ťažko popálil. Sotva sa trocha vylízal zo zranení, rozlúčil sa s blízkymi a aby ich ochránil, radšej odišiel.
Vedel, že musí ísť. Nevedel prečo, nevedel kam, len vedel, že musí odísť...
Prinútil som oči dôkladne si ten výhľad prezrieť, prinútil som rozum istý čas sa pri ňom zdržať, a keď som zistil, že to môjmu srdcu neprináša žiadne radostné emócie, že to vo mne nevyvoláva nádeje, ktoré by mal muž pocítiť, keď hľadí na javisko svojej životnej dráhy, povedal som si:
„ William, rebeluješ bez ohľadu na okolnosti, si blázon a netušíš, čo chceš. Vybral si si obchod a bude z teba obchodník, len sa na to pozri!“
A v duchu som pokračoval: „Len sa pozri na ten čierny dym v tej diere a uvedom si, že to je tvoje miesto! Tam nebudeš snívať, nebudeš môcť vymýšľať a teoretizovať, tam vojdeš a budeš pracovať!“ Takto vyškolený som sa vrátil do domu.
Brat bol v rannej jedálni, pripojil som sa k nemu sústredene, nedokázal som ho pozdraviť veselo. Stál na rohožke pred kozubom, otočený chrbtom k nemu. Ako zreteľne som čítal vo výraze jeho očí, keď sa nám stretli pohľady...“
