„Som rád, že som emigroval,“ povedal Paddington, keď si vystretou labkou pritiahol tanier bližšie. „Myslíte si, že by sa niekto nahneval, keby som si sadol na stolík a najedol sa tak?“
Skôr než sa pán Brown zmohol na odpoveď, už bol medveď hore a pravou labkou sa zmocnil prvého kúska.
Bol to veľký koláč, najväčší a najlepkavejší, aký pán Brown našiel, a trvalo len okamih, kým sa celá plnka z koláča rozliala po Paddingtonových fúzoch. Ľudia začali do seba štuchať a uprene sa na medveďa pozerali.
Pán Brown ľutoval, že nevybral obyčajný koláč bez plnky, ale nemal skúsenosti, ako sa správať pri medveďoch.
Miešal si čaj a pozeral sa von oknom, tváriac sa, akoby na stanici Paddington s medveďom popíjal čaj každý deň.”
Domov som dorazil tesne predtým, ako Ľudka zatvárala obchod, takže som sa zvalil do postele a dúfal, že si hodnú chvíľu moju prítomnosť nevšimne. Márne.
Veď viete, ako to chodí, keď dlhé roky zdieľate domácnosť s osobou, ktorá o vás vie viac než vy sám. Vyňuchala ma.
„No fuj, vylihuješ tu v smradľavom tričku z celého dňa, ťahá z teba a ani si sa neosprchoval! Kto si myslíš, že po tebe bude prať tie periny?“ prívetivo ma oslovila hneď medzi dverami. Vyhovoril som sa na únavu z tepla.
„No to určite! Keby si sa nenalieval bohviečím, teplo by ťa nezmohlo,“ zhodnotila na základe momentálnych vonkajších prejavov môj predchádzajúci program. „Ja sa môžem aj roztrhať, aby som mladému pánovi zohnala zákazníkov, a on namiesto kancelárie vysedáva v krčme!
Načo sa vôbec snažím? Kto to tu ocení? Čo by si vlastne bezo mňa mal? Tú zaprdenú škatuľu bez okien, kde si spisoval krádeže, čo aj tak nikto neriešil?
A takú sľubnú kariéru si mal pred sebou! Stačilo sa len trochu snažiť.
Chvíľu vládlo ticho a obaja poslucháči si uvedomili veľkodušnosť jeho prejavu, lebo aj syn, aj jeho hosť dobre vedeli, že on sám nemá s manželstvom najšťastnejšie skúsenosti.
No povedal predsa, že medzi ženami treba rozlišovať, azda tým si priznal osobný omyl?
Ani jeden z účastníkov rozhovoru si však nemohol dovoliť poznámku, či azda dáma, ktorú si vybral, nepatrila k tým najlepším.
„Chcete tým povedať, že ak si vezmem zaujímavú ženu, prebudí vo mne záujem?“ spýtal sa lord Warburton.
„Vôbec sa neženiem do manželstva, váš syn je na omyle, ale jednako by som bol zvedavý, čo by so mnou porobila taká zaujímavá žena.
Ale aj napriek tomu ďakoval všetkým bohom, od Perúna až po Svaroga, že mu dali viac, než si zaslúžil.
A dokonca aj v tej chvíli, keď spomínal na svoje, najskôr prehnané, nároky na jediné dieťa, pociťoval pokoru a vďaku.
Tých pár obhorených zvyškov, čo im zvýšili po osudnej noci, zbalili do uzlíkov a putovali krajom. Najprv hľadali prístrešok u blízkych a rodiny, ale každý pred nimi zatvoril dvere, zaplesol okenicu.
Nakoniec ich prichýlila pustovníčka. Stačil sľub dochovania, kým ju nepovolá Náva, a teplo domova si našlo novú rodinu.
So starým domom sa zbavili minulosti. Zabudli na spálenisko, potulného pastiera aj život pod lesom.
Museli začať odznova. A toho sa aj držali.
„Preboha, Mark, si strašný slaboch. Aspoň raz s tým niečo urob. Povedz jej, nech sa rozhodne, buď teraz, alebo nikdy, a že už máš čakania po krk. Premárniš si celý život.“
„Hovor si, čo chceš,“ povedal som. „Ani tvoj ľúbostný život nebol práve idylický.“
Clare kedysi randila s množstvom chlapov, ktorých otec dosť veľkoryso nazýval nevyhovujúcimi mladými mužmi, pričom nie všetci boli mladí.
„Ktorý lúzer je to tentoraz?“
„Doparoma, povedala som ti, že ťa do toho nič,“ odsekla už vážne.
„Ale aspoň nežijem v klamstve.“
„Naozaj?“ rypol som si...”
Maľovali školu; telocvičňa bola prázdna.
Išlo o tú chodbu: nikto sa tam nemal dostať.
Darmo sme školníčku presviedčali, aby nám odomkla dvere, že sa naozaj nič nestane. Zahráme si a hneď odídeme. Ale nedala sa prehovoriť. Bála sa. A nechcela o tom ani počuť. Trápilo ju, že sme v šatni, lebo práve toto miesto mala ustrážiť a možno aj ubrániť.
Na telocvični jej nezáležalo.
Iba na chodbe.
Súrila nás, aby sme už zmizli, aby sme sa pratali: sem sa nikto nesmie dostať.
Ale nevedeli sme sa rozhodnúť: odísť z chodby sa dalo aj do telocvične.
Išlo práve o ňu: o tú chodbu.
Skúsili sme ešte raz: „Pozrite sa,“ hovorili sme. „Sem sme sa už dostali. A nič sa tu nestalo. Zahráme si a hneď potom odídeme.“
Aj chodba by bola opäť prázdna ; pribudli by do nej iba naše šaty.
Školníčka sa rozkričala. A potom aj rozplakala.
Odišli sme – a je vlastne čudné, že sa nám to podarilo, lebo odísť sa dá iba odtiaľ, kam sa dá prísť.
Možno sme tam ani neboli.
