„Snáď by sme mali najprv dohodnúť podmienky obchodu,“ pripomenul nedočkavý Vlaslav.
Knieža ale pokrútil hlavou. „Nenecháme predsa hosťa hladného a smädného,“ namietol rázne. „Pred dobrým obchodom sa treba posilniť!“
Skôr ako ktokoľvek z nich stihol odpovedať, z vedľajšej miestnosti sa ozval nástojčivý detský plač.
„Musím ísť nakŕmiť syna. Pošlem Milicu, aby vás obslúžila,“ povedala Verana Veličovi. Ten prikývol, sprevádzajúc ženu láskyplným pohľadom. Len čo zmizla za
závesom, koža sa opäť odhrnula a dnu vošla mladučká, sotva šestnásťročná dievčina.
Samo si ju premeral s neskrývaným obdivom. Ich pohľady sa nečakane stretli a on pocítil doteraz nepoznané rozpaky. Dievčina sa na neho krátko, nesmelo usmiala, hneď nato pristúpila ku kniežaťu, ktorý ju jemne chytil za ruku a pozrel na hosťa.
„Toto je Milica, moja sestra.“
„Mama ma práve vezie do mesta. Budeš môcť za desať minút tam, kde včera?“ Pozrel som sa z okna, odhadol som do nákupného centra päť minút aj s balením. Takže budem mať čas jej kúpiť ďalšiu ružu.
„Ak ma tam počká Katarínka s krásnymi kukadlami, budem môcť,“ odpísal som jej a šiel si zbaliť veci. Prišiel mi veselý smajlík ako odpoveď.
Katku som čakal viac, ako mi napísala. Zjavne ich niečo cestou zdržalo. A ja som tam zas stál nepokojný, premýšľajúc, či si to nerozmyslela. Nepokojne som robil koliečka okolo arboréta v strede nákupného centra a očami pozoroval okolie, či v tom dave neuvidím Katku.
Konečne som ju zazrel, najprv len tú jej čiernu hrivu, potom veselé a žiarivé oči, ktoré ma zrejme hľadali, keď ma nenašla na dohodnutom mieste. Zvyšok mi zakrývali stromy, ktoré tu dotvárali príjemnú atmosféru.
SÚDRUH LENIN, ODCHÁDZAJÚC OD NÁS, PRIKÁZAL NÁM, slabikuje v prvej lavici pokorný a tichý Vladko. Radšej sa nespytujeme, kto to bol Lenin.
Všetky mamy nám už stihli povedať, aby sme sa na nič nespytovali. Napokon tieto výstrahy ani neboli potrebné.
Neviem to vyjadriť, neviem povedať, odkiaľ sa to bralo, ale vo vzduchu bolo čosi také znepokojujúce, také napäté a ťaživé, že mesto, po ktorom sme sa kedysi preháňali divo a veselo, stalo sa zrazu zákerným a nebezpečným mínovým poľom.
Báli sme sa ešte aj hlbšie nadýchnuť, aby sme nezapríčinili výbuch.
Si mladá, ber to ako skúsenosť, dobrodružstvo, nemysli si, že taký muž s tebou ostane dlho, že si ho vezmeš a budete mať kopu detí, nevzrušene oznamovala Rosa, sklonená nad žehliacou doskou žehličkou Luigiho košeľou, nemysli si, že váš príbeh má nejakú budúcnosť. Práveže si to myslím, ohradila sa Blanka, plánujeme spolu ostať. Ľúbime sa. Zvláštne, ako sú niektoré frázy nevysloviteľné v jednom jazyku a úplne automatické v druhom.
