Siahla som jej na čelo, horúčku nemala. A možno jej iba nesadlo jedlo, hádala som.
Rýchlo som prezliekla posteľ, zo zásuvky vytiahla čisté pyžamko a navliekla ho na Emku. Sedela na postieľke a rozospato mrnčala, už síce trochu pokojnejšia, keďže som pri nej.
„Nič sa nedeje Emka, pokojne spinkaj,“ šepla som jej do uška a uložila ju do čistej voňavej postele. Držala ma za ruku, nechcela, aby som odišla, nuž som len pri nej tíško sedela, kým nezaspala.
Ešte raz som skontrolovala dotykom jej čielko, ale nie, naisto horúčku nemala.
Môj spánok bol však preč.
Musela som aspoň trochu osprchovať pyžamo, aby do rána nezaschlo, nuž som sa odšuchtala do kúpeľne a pustila sprchu.
„Rezignovane som vzdychol. Keď sa to tak vezme, mohlo to dopadnúť aj horšie. Smiem si vziať, čo chcem, priučím Katiku a v reály otestujeme pár našich hračiek. Prispôsobivosť je hlavnou črtou väčšiny testerov.
„Bež už!“
Chladné uspokojenie ma poláskalo a zaliečavo mi šepkalo slová pomsty. Sústredil som sa na ne, aby trpké pocity z Alicinho únosu nevyplávali na hladinu.
„Privediem ju späť,“ myslel som tým, samozrejme, Alicu. Kat by nikto bez jej súhlasu neodviedol. Kráča, kam sama chce, hoci aj do pekla.
Behom do zbrojnice, jedna noha tam a druhá von, kým si to generál nerozmyslí a nepošle nás po stope s celou zásahovou jednotkou.
Dvaja budeme rýchlejší a nenápadnejší...”
Tulák previnilo žmurká, rukávom si utrie čelo, na ktorom mu vystupujú drobné kvapky, a odfúkne, akoby práve vyskočil z dobre vykúreného kúpeľa, potom si utrie čelo druhým rukávom a bojazlivo sa poobzerá.
– Namojpravdu, že nedôjdeš! – súhlasí Ptacha.
– Koľko ty už toho nachodíš! Pozri na seba: si len kosť a koža! Zomrieš, kamarát!
– Veruže zomrie! Kdeže ten dôjde! – vraví Nikandr. – Už aj teraz ho dajú do špitála... Naisto!
Tulák bez domova a bez mena sa s hrôzou díva na prísne a bezcitné tváre svojich zlovestných sprievodcov a s vytreštenými očami sa rýchlo prežehná, ani si nezloží čiapku...
Celý sa chveje, potriasa hlavou a začne sa skrúcať ako húsenica, na ktorú ktosi stúpil...
Dostala, ako sa patrí u kráľovských rodín, hneď niekoľko mien ako Anastázia, Barbora, Cecília, Daniela a ďalšie presne podľa abecedy od „A“ až po „Z“. Ale veľmi rýchlo sa jej, hlavne medzi služobníctvom, začalo hovoriť princezná Nespalína. Pýtaš sa prečo? Ale to je predsa jasné! Preto, lebo nechcela zaspávať v čase, keď malé deti už dávno majú spať. Odmalička bola zvyknutá ponocovať. A to sa o ňu, páni moji, starali pestúnky, uspávači, predčítavači rozprávok a dvorní lekári.
Raz na jar prišla k Šebestovcom na víkend teta Vilma a Šebestová povedala Machovi, to zas bude, a keď sa Mach spýtal, kto to tá teta Vilma je, začala mu Šebestová vykladať, že teta Vilma je staršia dáma, že má plno priateliek, s ktorými neustále telefonuje, že bola veľmi
bohatá a jazdila po svete, ale že dnes už jazdí len k príbuzným, a keď sa objaví, tatko sa zakaždým prežehná a povie, to nás zase čaká pekný malér.
Pokračoval: „Ty a ostatní džokeji iste neveríte, že Art spáchal samovraždu, lebo... teda... lebo som sa rozhodol dávať mu menej jázd. Určite mal nejaký iný dôvod.“
„V každom prípade mal dnes pre vás jazdiť naposledy, nemám pravdu?“ spýtal som sa.
Zaváhal, potom prikývol, prekvapený, že viem niečo, čo sa ešte nedostalo na verejnosť. Nepovedal som mu, že som sa minulý večer náhodou stretol s Artom na parkovisku a že Art, roztrpčený, zúfalý, rozleptaný pocitom krivdy, zabudol na zvyčajnú mlčanlivosť a prezradil mi, že “s jeho zamestnaním u Kellara je koniec.
Povedal som len: „Spáchal samovraždu, lebo ste mu dali padáka, a urobil to pred vami, aby ste mali čo najväčšie výčitky svedomia.
Tak je to, ak chcete vedieť môj názor.
