„Vonku sa zotmelo. Dvere na terasu sú napriek tomu otvorené. Akoby sme chceli dať Simonovi možnosť rýchlo vkĺznuť dovnútra, keby predsa len prišiel. Je neskoré leto, vonku je dusno. Mne je však zima. Vyložím si chodidlá na stoličku, objímem si nohy rukami, hlavu si položím na kolená. Som na smrť unavená, ale srdce mi tlčie šialene rýchlo. Max ma hladí po chrbte, nežne mi bozkáva tvár a šepká mi upokojujúce slová, ktoré chcem počuť, no zároveň im nedokážem veriť. Že sa Simonovi nič nestalo. Že všetko bude zasa dobré. Chce mi dodať odvahu. Funguje to len na chvíľku. Potom sa vráti strach...”