Tvár dezinfikovaná litrami chemických prípravkov do rána vydrží a neumyté zuby musia vydržať tiež, dumal vystrašene.
Bál sa, aby Lucia nezačula jeho myšlienky. Pomaly sa povyzliekal, ubolené telo zabalil do župana, voňavým babským mydlom vydrhol ruky, nohy nechal napospas nánosu z celého dňa a odšuchtal sa do postele.
Tam zhodil zo seba župan a natiahol sa do pyžama. Rýchlo vhupol do postele a ďakoval Lucii za nápad mať jeden veľký, spoločný paplón. Ruky, nohy, trup, hlava... to všetko potrebovalo ľudské teplo a v širokej posteli ho bolo... ajajáj!
V spánku ho nahmatala a svoju ruku zaparkovala v jeho vlasoch. Bál sa čo i len pohnúť. Ticho ležal na chrbte a pozeral do stropu.
O chvíľu začali oči podnikateľa klipkať a Ondrej sa odrazu ocitol niekde na Obchodnej ulici v rodnej Bratislave.
A zdalo sa mu, že počuje sám seba chrápať.
Dobrý deň, Matej, niet pochýb, že moji aj Vaši predkovia boli Slováci. Akurát tých mojich takmer úplne vyvraždili. V Sachsenhausene, v Osvien- čime, v Terezíne, v Soribore, v Treblinke... aby som vymenoval aspoň tie miesta, o ktorých viem, že tam umierali. Mám považovať za dostatočný dôvod to, že keď sa usmievali, pripomínali komusi karikatúru zo Stürmera? Chcem Vás uistiť, Matej, že som sa v 80. rokoch nevystrkoval na verejnosť, aby ma bolo vidieť. A dodnes považujem akékoľvek utrpenie za svoj problém.
