Práve keď sa čarodej nadýchol, aby pokračoval, rozleteli sa dvere krčmy druhý raz dokorán.
Bolo to celkom iné buchnutie ako to prvé, ktoré sa dalo označiť za lenivé a priateľské. Toto buchnutie bolo rázne a agresívne, ako gong pre všetkých návštevníkov, výstraha pred blížiacim sa nebezpečenstvom.
Do krčmy vošiel chlap veľký ako stodola, v ramenách taký široký, že sa dnu ledva pretlačil, hnevlivý výraz v tvári, ruky ako lopaty, jednoducho klasický borec, ktorý hrdinu trošku postraší, než v čestnom boji vypustí všetku krv do kanálu pri ceste.
Namieril si to rovno k Sandálfovmu stolu a cestou vrážal do každého, koho stretol.
„Hej! Ty si Wrabec McEesh?“ opýtal sa a udrel silnou päsťou do stola.
„Keď poviem, že nie, budem môcť v pokoji dopiť svoje pivo?
Ale aj napriek tomu ďakoval všetkým bohom, od Perúna až po Svaroga, že mu dali viac, než si zaslúžil.
A dokonca aj v tej chvíli, keď spomínal na svoje, najskôr prehnané, nároky na jediné dieťa, pociťoval pokoru a vďaku.
Tých pár obhorených zvyškov, čo im zvýšili po osudnej noci, zbalili do uzlíkov a putovali krajom. Najprv hľadali prístrešok u blízkych a rodiny, ale každý pred nimi zatvoril dvere, zaplesol okenicu.
Nakoniec ich prichýlila pustovníčka. Stačil sľub dochovania, kým ju nepovolá Náva, a teplo domova si našlo novú rodinu.
So starým domom sa zbavili minulosti. Zabudli na spálenisko, potulného pastiera aj život pod lesom.
Museli začať odznova. A toho sa aj držali.
Zo dvakrát cítil v dedine čísi upretý pohľad. Zlý pohľad.
Nepríjemné mrazenie na krku bolo varovaním. Odzadu sa k nemu zakrádala šelma. Zákerná, dvojnohá šelma so zbraňou v ruke. Vedel, že keď sa obzrie, nikoho neuvidí. Cítil blížiace sa nebezpečenstvo.
Vedel, že sa nemýli a nepriateľ je nablízku. Už mal ten pocit. Krátko predtým, ako ktosi podpálil otcovu vyhňu. V okamihu, keď sa k nej rozbehol, z tieňa vyskočili traja chlapi. Sám netušil, koľko zúrivosti sa v ňom skrýva. Ubránil sa im a oni ušli, zaskočení jeho silou i obratnosťou.
Vbehol do ohňa, aby odtiaľ vytiahol otca. Našťastie sa mu podarilo ho zachrániť, vyhňa však ľahla popolom a on sám sa ťažko popálil. Sotva sa trocha vylízal zo zranení, rozlúčil sa s blízkymi a aby ich ochránil, radšej odišiel.
Vedel, že musí ísť. Nevedel prečo, nevedel kam, len vedel, že musí odísť...
