„Vždy, keď bolo Kubovi zle, nemyslel na svojho otca, ktorého sa podvedome bál, ale na Haninho deda.
Upokojoval ho. No teraz v ňom predstava jeho zvráskavenej tváre vyvolala strach. Neukrýval sa práve pod posteľou?
Počul, že rodičia to zasa robia. Celé roky sa pokúšali o ďalšie dieťa. Pomaly ale isto sa blížili k štyridsiatke.
O ďalšie dieťa sa pokúšali ešte keď boli mladí, no podaril sa len Kubo.
Ženu mrzelo, že má len jedno dieťa, že jej Kubo nemá sestry. Zastávala názor, že len tomu chlapovi je dobre, ktorý má doma veľa žien.
Ona mala šesť sestier (no pod Javorinou zostala len jedna, ostatné sa odsťahovali) a ich otec bol skvelý.
Kubo sa započúval do zvukov noci. Do horárne sa zaprel polnočný severák a drevená podlaha spustila hudbu strašidelného vŕzgania.
Steny prosili, nech prestane. Vtedy skutočne na okamih vietor prestal duť... aby sa o chvíľku zaprel do dreva ešte mocnejšie...“
