„Kým sa ich stretnutia obmedzovali len na jednu noc v mesiaci, dosť poctivo to sledovala.
Potom si však Cedric zobral Shine a na jej príkaz prestali voči sebe cítiť nenávisť, takže sa mohli stretnúť kedykoľvek a kdekoľvek. Spln v jej živote prestal mať predošlý význam.
V duchu si však vynadala za to, že už dávno Shine nepožiadala, aby ju nadobro zbavila ľudskej podoby.
Už jej to zišlo na um snáď tisíc krát, no život v hlbinách ponúkal toľko rozptýlení, že na to zakaždým zabudla.
„Dobre mi tak.“ – hundrala v duchu, kým plávala k neviditeľnej súši.
Cedric má pravdu. Je príliš bezstarostná. Mala by sa už konečne poučiť. Veď o desať prílivov z nej bude vydatá žena. O tri hodiny mala už všetky končatiny stŕpnuté a drgľovala ňou zima.
Súš sa objavila na dohľad, takže z posledných síl doplávala na plytčinu a vlna ju vyhodila na breh. Chvíľku len tak ležala a lapala po dychu.
Vychutnávala si úľavu z nehybnosti. Potom sa posadila, aby zistila, kde vlastne je.
A keď sa poobzerala okolo seba, stretla sa s pohľadom smaragdovo zelených očí, ktoré na ňu zízali s výrazom ohromenia...”
