Rozrazil nezamknuté dvere dokorán. Ľudia v tomto kraji nezamykali.
„Dobrý večer,“ povedal, akoby sa nič nedialo. Vždy sa snažil v čo najnenormálnejšej situácii chovať čo najnormálnejšie.
Na zakrvavenej dlážke sa zvíjala spotená žena. Keď ho zbadala, vyrazila zo seba nesúvislý pazvuk. Otvoril brašnu a pokúsil sa o upokojujúci úsmev. „Ideme na to, Vierka?“ Všetkých svojich pacientov poznal po mene.
„Pán dogtor, nječo neny dobre. Cítym to.“
„Nebojte sa, bude to v poriadku.“ Koľko krát to už hovoril?
Koľko krát to už nebola pravda? Ale koľko krát bola?
„Ne, vy ma neočúvate...“
Pohladkal ju po čele. „Pššt. Nebojte sa.“
„Prosím vás, jak sa to narodý živé, mohli by ste ho zabit? Ja to nescem. Vytrhnite to ze mna a hotte na hnoj.“
„Upokojte sa.“
„Prosím vás, zabite to pán dogtor.“
„Ženská nešťastná, viete čo by za to iné dali?“
„Bude to stelesnení dábel.“
„Radšej poriadne zatlačte...“
Zacítila, že sa jej znova prevrátil žalúdok, pripravený vyvrátiť ďalšiu dávku polostráveného jedla. Fráza ako „posledných pár minút života“ je posledná vec, ktorú potrebuje nervózny pasažier v lietadle počuť.
Táto fráza sa spája so slovami ako „terorista“ a „bomba“, ktoré by sa nemali vyslovovať na palube plného lietadla uprostred letu. Starcov pohľad bol naliehavý, ako pohľad človeka, ktorý uteká na vlak.
„O pár minút budú všetci v tomto lietadle mŕtvi.“ Napadlo ju, že len dva typy ľudí môžu povedať takéto čosi – úplný blázon, ktorý si zabudol dať lieky, alebo...
„Ó, môj Bože,“ zašepkala, „vy... vy ste terorista?"
Tí z nás, ktorí sa ešte dokázali zaoberať takýmito myšlienkami, predpokladali, že Nemŕtvi zostali niekde nablízku a vyčkávajú, najpravdepodobnejšie práve v nemeckej ponorke ukrytej kdesi v hĺbke mora pod nami.
Ak ešte nevedeli, že sme z ostrova odišli, určite čoskoro na to prídu.
Zaiste nepodnikli celú túto výpravu za pani Peregrinovou len preto, aby ju po jedinom neúspešnom pokuse vzdali.
Vojnové lode, ktoré brázdili horizont ako obrovské stonožky, a britské vojnové letky prečesávajúce nebo znemožňovali ponorke, aby sa mohla bezpečne vynoriť, no s príchodom noci jej v tom už nič nezabráni.
„Dopekla, počúvaš sa, Annika,“ zahrešil Bäckström, pretože sa mu zvyšoval krvný tlak. „Frida Fridensdalová sa stará o najmenších. Akože najmenších? Čo chráni filcky a šváby?“
„Je mi jasné, čo si o tom myslíš, preto som ju vypočula ešte v piatok v jej kancelárii, pretože odmietala prísť na stanicu. Vraj sa neodváži ostať vo vlastnom byte, pretože sa bojí o život. Presťahovala sa ku kamarátke, no nechcela mi prezradiť jej meno a adresu.
Na políciu sa nespolieha, pretože jej kamarátka bola vraj vydatá za policajta, čo ju bil a znásilňoval.“
„Jasné, jasné,“ zahundral Bäckström.
„Po prvé, nemyslím si, že si vymýšľa. Naozaj má strach, dokonca strach o život, keď začne rozprávať o vyhrážkach. Vôbec to neznie dobre.“
