„To nie je možné,“ zašepkal neveriacky a cítil, ako mu celé vnútro zdrapila studená ruka strachu. Vydesene pozoroval, ako sa mu začínajú triasť končeky prstov. Nohy, pripomínajúce kusy želatíny, ho neistým krokom viedli k nenápadným dverám na konci vstupnej haly. Schovávali sa za rozvetveným fikusom a okrem primára a jedného mladého ošetrovateľa od nich nemal nikto kľúče. Nikoho nezaujímali. Ošetrovatelia si mysleli, že sa za nimi nachádza sklad upratovacích potrieb, a upratovačky zase, že miestnosť patrí ošetrovateľom. Zvyšní pracovníci vôbec netušili, že dvere existujú. A to bolo dobre.