„Thomas nevedel spočítať, ako často si ten okamih predstavoval.
Čo by urobil, čo by povedal. Ako by sa rozbehol, zrazil z nôh človeka, ktorý vojde dnu, a utiekol, zdúchol, vyparil by sa.
Tie myšlienky však boli skôr pre zábavu. Vedel, že CHAOS by čosi také
nedopustil. Nie, skôr ako niečo podnikne, musí svoj postup do posledného detailu naplánovať.
Keď sa to stalo – keď sa dvere so slabým závanom vzduchu otvorili –, Thomasa zaskočila vlastná reakcia: neurobil nič....“
„Kresťania veria, že na poslednom súde sa všetci zjednotíme v okamihu apokalypsy. Táto viera tvorí základ rôznych presvedčení. Dnešným ľuďom už táto predstava pripadá podivná. Odmietajú ju ako mágiu, povery alebo rozprávky. Ale pre tých, čo kráčali po tejto zemi pred nami, bolo spojenie tohto a budúceho sveta prirodzené a samozrejmé.“
„V poriadku, no čo presne Kódex sľubuje?“ naliehala.
„Že v časoch veľkého nebezpečenstva, v časoch veľkých útrap je možné privolať armádu duchov, aby zasiahla do ľudských záležitostí.“
„Armádu duchov? Ale veď to je nemožné!“
„Mŕtvi sú všade okolo nás, Sandrine,“ vyhlásil Baillard tichým, vyrovnaným hlasom. „Viete to aj vy. Necítite blízko seba svojho otca?“
„Áno, ale to je iné...“
„Naozaj?“
„Strýko zamieril ku skale, kde Hans uložil prístroje. Vykračoval rezko, bol veselý, radostne si mädlil ruky. Držal som s ním krok a bol som zvedavý, či som sa v odhade smeru nepomýlil. Keď sme prišli ku skale, strýko položil buzolu na plochý vodorovný kameň a pozoroval tancujúcu strelku. Tá sa zopár ráz pootočila, vychýlila a potom sa ustálila. Strýko na ňu chvíľu civel, potom si pretrel oči, znovu sa na ňu zahľadel a napokon, úplne bezradný, obrátil sa ku mne.
-Čo to má znamenať? - opýtal sa skôr seba než mňa.
-Pozri sa, - kývol na mňa. -Nože sa pozri!
Prekvapenie mi vyrazilo dych a vzalo reč. Hrot strelky ukazoval sever tam, kde sme predpokladali, že je juh."
