„Ocko, on sa už k nám teší,“ zajasala dievčina. Je fakt strelená. Ako by som sa mohol tešiť do smradľavej krabice a na cestu ktovie kam? Vari neviete, že mi v býva zle?! Teda nie že by som azda niekedy niekam cestoval, ale stačí sa na tú plechovú búdu pozrieť a je jasné, že sa mi v nej páčiť nebude. Kam mi chcete dať búdku s vodou ? A s papaním? Čo brlôžtek? Chrlil som rozčúlene. Lenže miestnosťou sa ozývalo len: „Hav, hav, hav.“ Nikto si nevie predstaviť, ako Ondrejove topánky smrdia. V živote som niečo také nečuchal. A keď to vravím JA, trojmesačné šteňa, tak tomu môžete veriť. Na betón! Tak do tejto krabice ma zavreli. Keď ma niesli do auta, bol som v šoku. Ani som sa nepohol. Dlho som to ale nevydržal.