„Nikto ti na tvojej ceste nepomôže, pokiaľ neurobíš prvý krok sám. Želáš si to naozaj a úprimne?“ — „Áno,“ odpovedáš. Duch Kondenz sa začal krútiť. Zrazu sa ti celé okolie roztočilo, zdeformovalo, sivé, biele a čierne farby sa zliali do jednej. Svet sa zmenil, zrazu vidíš jedným smerom drobné svetielko. Duch je preč, svetielko v tme ostáva svietiť. Asi to je cesta, ktorou sa máš vydať ďalej. Ideš tým smerom a počuješ, ako na vzdialené listnaté stromy dopadávajú život dávajúce kvapky dažďa. Ako tak prechádzaš popri stromoch, jazierko sa za tvojim chrbtom vzďaľuje a už ho takmer ani nevidíš. Zisťuješ, že tajomné svetlo, ktoré Ti ukazuje cestu, slabne. Máš strach, že zablúdiš, no ako sa jeho jas zmenšuje, pociťuješ na koži svojej tváre vlhkosť. Tá vlhkosť je hmla, ktorá ťa obklopila. Nič nevidíš, je tak hustá...”