„Furko bol veľký lapaj. Ešte nemal síce ani dva mesiace, ale už poznal celé okolie.
Murka, ktorý bol asi o pol hodiny starší, volal len pecúchom.
Pán Ježko ho síce vždy dokonale vytrepal, keď ho zazrel pred dierou, ale Furko hľadal vždy vhodnú príležitosť, aby mohol uvrznúť.
A teraz, keď spozoroval, že mamka a otecko sú zaujatí skladaním hrušiek, opatrne sa vyškriabal spod machu a bočným úzkym východom, ktorý bol pripravený na čas nebezpečenstva, zmizol medzi skalami.
A Furko ani len netušil, aké nešťastie ho mohlo zastihnúť.
Veselo si poskakoval medzi skalami a cítil sa byť nesmierne voľným, že ho nesledovalo napomínanie rodičov.
Ešte nemal síce ani dostatočne tvrdé pichliače, ani nepoznal ešte tajomný nočný život lesa, ale cítil sa byť nesmierne voľným a slobodným. Vstrčil noštek pod každú skalku a smelo sa preťahoval každým kríčkom.
Pri jednej skale zastal. Vydýchol si a podíval sa na veľké, žlté svetlo, ktoré sa predieralo konármi stromov.
Poskočil si a padol na niečo mäkkého. Chytro pustil do toho svoje zúbky a odskočil...“
„Všetko, čo ma núti zamyslieť sa a zasnívať a potom medzi tým hľadať súvislosti,“ povedala som napokon, keď sa mi prúd stovky myšlienok zlial do súvislej vety.
„Súčasnú beletriu, ale aj klasiku, životopisy, cestopisy, príležitostne i poéziu. Krásne kuchárske knihy...“
Sledovala som jeho tvár. „Nepýtajte sa ma na obľúbeného autora,“ prikázala som, aby som sa vyhla včasnému sklamaniu.
„Tú otázku neznášam, lebo nikdy neviem, ako mám na ňu odpovedať, a to vyvoláva dojem, že vlastne skoro nečítam, alebo že sa mi nemení vkus, prípadne že nerobím objavy, a pritom nič nemôže byť ďalej od pravdy.“
Usmial sa. „Pochopil som, ale len ak sa ma vy nespýtate na názov knihy, ktorú som naposledy prečítal.“
A znovu to tam bolo, tá ľahkosť medzi nami.
„Nikdy,“ odvetila som.
„Ja nad ním dokážem veľmi dlho váhať, pretože hľadám niečo pre toho, kto sa pýta. Chcem si spomenúť na knihu, ktorú on asi pokladá za dokonalú, a napokon onemiem.“
Obaja sme sa zasmiali a ja som po prvý raz za veľmi dlhý čas pocítila, ako sa vo mne uvoľňuje čosi napäté...”
„Ďakujem, že si sa zastavila, Sharon, rada som ťa videla.“ Holly vďačne objala priateľku, ktorá si vzala dovolenku v práci, aby mohla prísť. „Už je mi oveľa lepšie.“
„Vieš, Holly, je rozumnejšie tráviť čas s ľuďmi. Rodina a priatelia ti pomôžu. No, rodina možno nie,“ zažartovala, „ale aspoň my ostatní.“
„Teraz to už viem. Myslela som si, že to zvládnem aj sama, ale opak je pravdou.“
„Sľúb, že mi zavoláš alebo aspoň občas vypadneš z domu.“
„Sľubujem.“ Holly prevrátila oči. „Začínaš mi pripomínať mamu.“
„Všetci si o teba robíme starosti. Zatiaľ sa maj,“ rozlúčila sa Sharon a vtisla jej bozk na líce. „A jedz!“ dodala a štuchla ju do rebier.
Holly jej kývala, kým nevycúvala z príjazdovej cesty. Bola už takmer tma. Celý deň strávili žartovaním o starých dobrých časoch, plač sa striedal so smiechom.
Vďaka Sharon sa teraz na všetko pozerá aj z inej stránky.
Predtým jej ani nenapadlo, že Sharon s Johnom prišli o najlepšieho priateľa, jej rodičia o zaťa a Gerryho rodičia o jediného syna.
Myslela iba na seba. Bolo fajn tráviť čas s niekým živým, nie len žialiť za minulosťou.
Zajtra svitne nový deň a Holly ho začne tým, že si pôjde po tú obálku...”
„Na oltár kladieme celé ľudstvo. Jeho radosti a trápenia, v nádeji, že Božia milosť s ním niečo urobí. Môj magister študentov Geoffrey Preston napísal:
Pomyslite na nadvládu, vykorisťovanie, znečisťovanie človeka i prírody, ktoré sa spája s chlebom, na všetku trpkú konkurenciu a triedny boj, na organizovaný egoizmus ciel a kartelových dohôd, na všetku nepochopiteľnú nespravodlivosť rozdeľovania potravín vo svete, ktorá niektorým prináša nadbytok, iným podvýživu, stavajúc ich do symbolu chudoby, ktorý nazývame čakacím radom na chlieb.
A rovnako je to s vínom – plodom viniča a práce ľudských rúk, vínom sviatočným a svadobným...
Toto víno má aj podobu fľašky, zdroja tých najtragickejších foriem ľudského úpadku: opilstva, rozvrátených domácností, pôžitkárstva, zadlžovania.
Kristus sa vteľuje práve do takéhoto chleba a vína a dokáže do nich vniesť zmysel, poľudštiť ich. Nič ľudské mu nie je cudzie.
Keď prinášame na Pánov stôl chlieb a víno, vyhlasujeme sa za pripravených priniesť všetko, čo chlieb a víno znamenajú.
Zaraďujeme sa do darovania Bohu, aby on vniesol zmysel do všetkého, čo je pokazené a nemilé.
Zaraďujeme sa do smútkov i radostí sveta...“
„Ako teraz na pleciach unesiem celú cestu?
Ktože ma zbaví tejto mojej cesty? Potom som vstal aj s cestou, kráčajúc za bleskom, veď sme z rodiny.
Guľový blesk, ten nevysvetlený fyzikálny jav, asi elektricky nabité drobné /čas/tice s hustou energiou, žiaril predo mnou ako Mojžišov horiaci ker u Chagalla, ako horiaci benzín na Janovi Palachovi, ako horiaci alkohol /života/ žiariaci mi práve z očí, z úst, z uší, zapálený tým /zá/bleskom.
Viedol ma príšerným šerom, len blesk a moja hlava /malé Marsove mesiačiky Fobos strach a Deimos hrôza/ svetielkovali; viedol ma do kostola prázdneho, k organu: prehlušiť besov /basom/.
Tam guľa spľasla, stratila sa.
/Hudba, podobne ako literatúra, je nástroj na zničenie démonov kladného i záporného plynutia času.
Ako inak urobiť z ohňa drevo?
Čas je nevratný, to iba rieky tečú v tom istom okamihu do mora aj nazad k prameňom.../”
„A vtedy si uvedomil, že ho takmer trasie od hnevu. Zlostil sa, že sa títo „plážoví piráti“ túlajú po mori a pletú sa do cesty skutočným posádkam, ako je aj tá jeho, ktoré majú pred sebou serióznu prácu.
A zlostil sa, že z tejto šarvátky sa nevykľul uspokojivý boj, aký by mu bol poskytol iný profesionál. Taký boj už potreboval, volalo po ňom jeho telo i duša.
No predovšetkým sa hneval na seba, lebo dopustil, aby sa mu situácia vymkla spod kontroly.
„Je koniec,“ začul Jacobyho hlas, ktorým oboznamoval porazeného mladého kapitána s jeho situáciou.
„Koniec, Connor,“ zopakoval Jacoby a obrátil sa k spolubojovníkovi. „Zlož meč.“
Jacobyho hlas znel zreteľne a sebavedome – preňho sa naozaj všetko hladko uzavrelo.
Jacoby tak vnímal každý boj a každú misiu, každý deň, každú noc. Všetko videl čierno-bielo, ani náznak sivej.
Connor si trpko pomyslel, že on to nikdy nemal také jednoduché. Koniec prostých začiatkov a koncov.
Po tom, čo sa o sebe dozvedel, po tom, čo mu oznámili, že na sebe nič nezmení, ho čakala len neúprosná večnosť a jediná pravda: že sa volá Connor Tempest a je synom vampíra....”
„Bývate v hoteli Savoy?“ spýtal sa Alexander svetácky.
„Býva tam jedno krásne dievča,“ žmurkne na otca. „Volá sa Stasia a tancuje vo varieté – je neprístupná, to vám teda poviem, chcel som ju zobrať do Paríža,“ – pomkne sa ku mne – „no povedala mi, že pôjde sama, keď sa jej zachce. Úžasné dievča!“
Zostal som na obed. Phöbusova dcéra prišla s manželom.
Zať, „polovičný obchodný partner“, robustný, dobromyseľný ryšavý chlapík s býčou šijou poslušne prehĺtal polievku, tanier vyjedol dočista, mlčky, nevšímal si rozhovor.
„Práve som rozmýšľala, že by Gabrielovi padol tvoj modrý oblek,“ povedala pani Regina.
„Vari ešte mám modré obleky?“ spýtal sa Phöbus.
„Prinesiem ho,“ povedala Regina.
Márne som sa snažil odmietnuť. Alexander ma potľapkal po pleci, „presne tak“ povedal zať a Regina mi priniesla modrý oblek.
Vyskúšal som si ho v Alexandrovej izbe s veľkým nástenným zrkadlom – padol mi.
Uvedomil som si nutnosť modrého, „ako nového“ obleku, nutnosť kravaty s hnedými bodkami, hnedej vesty a popoludní som sa rozlúčil s papierovou škatuľou.
Prídem zasa. Ticho si vo mne prespevuje nádej na peniaze na cestu.
„Tak vidíš, ako som ho vybavil,“ povie Phöbus Regine...“
„Prosím ťa aj tak som všetko opäť vrazil do toho svojho neperspektívneho podniku. Opäť si vzdychne. To bol už len nápad zakladať vydavateľstvo.
…ktoré navždy zmenilo tvár slovenskej literatúry. Zacitoval som.
Miki sa usmial.
Ako, preboha, ako si len mohol? Opäť dramatizuje.
Tou najprozaickejšou cestou. Náhodou. Škuta je z Brezna a stretli sme sa v miestnej krčme.
Bolo to dávno. Mal vonku len pár skladieb, taký pop-rock-metal à la Def Leppard. Bol pozrieť rodičov, ja som tam mal nejaký vinylový biznis, myslím, že si mi ho dohodil práve ty.
Depeche Mode - Speak and Spell, za veľmi výhodnú cenu. Originálka, vylisovaná v Spojenom kráľovstve, z čias keď sa na ostrovoch a vlastne v celom západnom svete, ešte aspoň niečo vyrábalo.
Chalan s Depechom však nebol doma.
Išiel som teda do najbližšieho baru, a keď som vchádzal, div že ma neprevalcovala nejaká miestna top modelka.
Vytočená pleskla dverami, až mi v ušiach zaľahlo...”
„Chvíľu kúzelník, chvíľu rarášok, temná sila. Aký je mocný, Annabelle, keby si len vedela...
Toľko moci v takom drobnom tele. Nakloním sa nad neho, pohladím ho končekmi prstov po brade.
On ma oblapí rukami, celú ma nadvihne a položí k sebe, len mi zahrkocú kosti. Do toho som zbláznená.
Minulý týždeň sme išli do obchodu, kúpiť si hračky, vlastne tam toho veľa nemali, vzali sme si len lanko, čierne, hodvábne lanko, ukážem ti, kúsok nosím so sebou.
Na tom nezáleží. Boli sme z toho celí vedľa, samozrejme, a zahli sme najprv za najbližší roh, ale vliezla nám tam nejaká psíčkarka.
Tak sme bežali ku mne. Hnusná študentská ubytovňa, ikeácka posteľ, tej sa radšej nechytať, vravela som mu, tak som v podstate pozametala dlážku, hej, o to nejde, skrátka: v jednej chvíli som to mala pred sebou, vyskočil na stoličku, mala som pred sebou ten jeho útly driek, to vyklenuté požívačné bruško, malý, a predsa veľký, díval sa na mňa zvrchu a nemusel ani prstom kývnuť, ja by som aj tak urobila čokoľvek...”
