„A vtedy si uvedomil, že ho takmer trasie od hnevu. Zlostil sa, že sa títo „plážoví piráti“ túlajú po mori a pletú sa do cesty skutočným posádkam, ako je aj tá jeho, ktoré majú pred sebou serióznu prácu. A zlostil sa, že z tejto šarvátky sa nevykľul uspokojivý boj, aký by mu bol poskytol iný profesionál. Taký boj už potreboval, volalo po ňom jeho telo i duša. No predovšetkým sa hneval na seba, lebo dopustil, aby sa mu situácia vymkla spod kontroly. „Je koniec,“ začul Jacobyho hlas, ktorým oboznamoval porazeného mladého kapitána s jeho situáciou. „Koniec, Connor,“ zopakoval Jacoby a obrátil sa k spolubojovníkovi. „Zlož meč.“ Jacobyho hlas znel zreteľne a sebavedome – preňho sa naozaj všetko hladko uzavrelo. Jacoby tak vnímal každý boj a každú misiu, každý deň, každú noc. Všetko videl čierno-bielo, ani náznak sivej. Connor si trpko pomyslel, že on to nikdy nemal také jednoduché. Koniec prostých začiatkov a koncov. Po tom, čo sa o sebe dozvedel, po tom, čo mu oznámili, že na sebe nič nezmení, ho čakala len neúprosná večnosť a jediná pravda: že sa volá Connor Tempest a je synom vampíra....”