„Nemá na nich veľa času, lebo podvečer dostane Katedra paupológie obrovskú sumu zo zahraničia na rozvoj vedy. Na rozvoj paupológie! Všetci vedia, že ju ona stvorila. Takmer z ničoho. Minister si zobral zoznam tých, čo sa kedysi z paupológie smiali. Majú po chlebe, ale je to nutné. Brzdili by rozvoj paupológie. Finančné prostriedky sú iba pre jej katedru. „Stojí to na vás!“ ubezpečilo ju najväčšie združenie všetkých najväčších nadácií. „Je to veľká suma, ale ešte viac ide o prestíž! Pre nás je česť, že ste nás neodmietli!“ Ondoláková v naručí so všetkými diplomami ide medzi vedcov a hovorí s nimi cudzími jazykmi. Plynule. Všetkým prirodzene a nenásilne tyká. Niektorí si zapisujú jej názory, tí šikovnejší majú diktafóny. Vedci nervózne odtláčajú novinárov – viac to potrebujú počuť ako novinári... Pri hlavných, dvojkrídlových dverách úplne novej pracovne plačú tri úradníčky, ktoré pred hodinou dala prepustiť. Majú deti – ale majú aj povinnosti! Nedá sa to prepáčiť... neschopnosť a lenivosť neospravedlňuje... to je hlavná zásada!...” Excerpt From: Oliver Bakoš. “Katedra paupológie.” iBooks.