„Ďakujem, že si sa zastavila, Sharon, rada som ťa videla.“ Holly vďačne objala priateľku, ktorá si vzala dovolenku v práci, aby mohla prísť. „Už je mi oveľa lepšie.“ „Vieš, Holly, je rozumnejšie tráviť čas s ľuďmi. Rodina a priatelia ti pomôžu. No, rodina možno nie,“ zažartovala, „ale aspoň my ostatní.“ „Teraz to už viem. Myslela som si, že to zvládnem aj sama, ale opak je pravdou.“ „Sľúb, že mi zavoláš alebo aspoň občas vypadneš z domu.“ „Sľubujem.“ Holly prevrátila oči. „Začínaš mi pripomínať mamu.“ „Všetci si o teba robíme starosti. Zatiaľ sa maj,“ rozlúčila sa Sharon a vtisla jej bozk na líce. „A jedz!“ dodala a štuchla ju do rebier. Holly jej kývala, kým nevycúvala z príjazdovej cesty. Bola už takmer tma. Celý deň strávili žartovaním o starých dobrých časoch, plač sa striedal so smiechom. Vďaka Sharon sa teraz na všetko pozerá aj z inej stránky. Predtým jej ani nenapadlo, že Sharon s Johnom prišli o najlepšieho priateľa, jej rodičia o zaťa a Gerryho rodičia o jediného syna. Myslela iba na seba. Bolo fajn tráviť čas s niekým živým, nie len žialiť za minulosťou. Zajtra svitne nový deň a Holly ho začne tým, že si pôjde po tú obálku...”