„Na oltár kladieme celé ľudstvo. Jeho radosti a trápenia, v nádeji, že Božia milosť s ním niečo urobí. Môj magister študentov Geoffrey Preston napísal: Pomyslite na nadvládu, vykorisťovanie, znečisťovanie človeka i prírody, ktoré sa spája s chlebom, na všetku trpkú konkurenciu a triedny boj, na organizovaný egoizmus ciel a kartelových dohôd, na všetku nepochopiteľnú nespravodlivosť rozdeľovania potravín vo svete, ktorá niektorým prináša nadbytok, iným podvýživu, stavajúc ich do symbolu chudoby, ktorý nazývame čakacím radom na chlieb. A rovnako je to s vínom – plodom viniča a práce ľudských rúk, vínom sviatočným a svadobným... Toto víno má aj podobu fľašky, zdroja tých najtragickejších foriem ľudského úpadku: opilstva, rozvrátených domácností, pôžitkárstva, zadlžovania. Kristus sa vteľuje práve do takéhoto chleba a vína a dokáže do nich vniesť zmysel, poľudštiť ich. Nič ľudské mu nie je cudzie. Keď prinášame na Pánov stôl chlieb a víno, vyhlasujeme sa za pripravených priniesť všetko, čo chlieb a víno znamenajú. Zaraďujeme sa do darovania Bohu, aby on vniesol zmysel do všetkého, čo je pokazené a nemilé. Zaraďujeme sa do smútkov i radostí sveta...“