„Kým mi stará mama v slzách vkladala veci do kufra, otec sa so starým „apom“ zhovárali.
Zhodli sa, že ani v ďalších rokoch ich úspešný život nečaká.
Obávali sa, že politické pomery v Európe budú viesť k vojne, k utrpeniu miliónov ľudí. Očakávali tragické časy.
So smútkom a slzami v očiach som odchádzal zo svojho rodného mesta, kde som mal toľko priateľov, s ktorými som prežil krásne chvíle. Mal som nadovšetko rád svojich starých rodičov, lúky, lesy i vŕšky, ktoré mesto obklopovali.
Miloval som voňavé lipy, ktoré dávali potravu včelám a chudobní i bohatí si pochutnávali aj na chutnom čaji z ich kvetov. Obľuboval som mladé výhonky gaštanov, ktoré rástli všade na uliciach i parkoch a v čase kvetu žiarili ako svietniky.
Mal som rád papradie na svahoch, na ktorých som často spolu s mamou zbieral maliny alebo černice.
Miloval som to slnečné mesto, ktoré aj v nevľúdnych časoch dýchalo na mňa prítulnosťou a pohodou....”
„V tej chvíli sa konečne prihnali cvičitelia a odviedli Olíviu preč z pódia. Diváci začali vášnivo tlieskať.
„Toto bolo to najlepšie a najnapínavejšie vystúpenie, aké som kedy videl!“ ozvalo sa Olívii za chrbtom.
„Síce neviem prečo, ale dúfam, že ho nebudú chcieť zopakovať,“ krútila Olívia hlavou.
„Áno!“ ozval sa hlasný výkrik za oponou. „Milí diváci, práve ste uvideli toho najdisciplinovanejšieho leva na svete! Dokáže dokonale ovládať svoje chúťky a aj bez obeda neublíži dokonca ani ovci!
Vidíte, je celá živá a zdravá! Toto bolo naše vrcholné číslo, toto je svetová senzácia! Takto vycvičiť leva dokáže len náš prvotriedny cvičiteľ!“
Oj, aká bola Olívia rada, keď ju konečne vyviedli von z cirkusu. Priviazali ju ku stromu a nechali ju stáť na mäkkej tráve. Všetko vyzeralo v tej chvíli krásne. Dokonca aj zatiahnutá obloha.
Olívia si unavene ľahla na zem. Znovu mi zelená farba zachránila život, premýšľala. Okrem pár kúskov vytrhnutej vlny sa mi nič vážneho nestalo.
Na tej farbe predsa len niečo bude...“
„Prebral som sa dezorientovaný, ale s vedomím, že už mám za tým.
Z chodby počuť mamin hlas, určite zas núti sestrám čokolády alebo niečo podobné, pravdepodobne som sa zobudil práve na to.
Pozerám na ruku, ktorá je obviazaná obväzom, ale celá. Trčia len napuchnuté prsty, dlaň až po zápästie. Neviem, či to vyzerá hrozne alebo smiešne. Asi aj, aj.
Netuším, ako dlho ma operovali, ani ako operácia vlastne dopadla. Pokúšam sa posadiť, ale svaly sú akési mäkké, všetko je vláčne a cítim sa ako na vode. Všimol som si, že moji spolupacienti po mne čudne pozerajú.
„Spal si dve hodiny,“ ozval sa Milan.
„Hm... Koľko ma operovali?“
„Tri a pol hodiny. Vraj to bola komplikovanejšia zlomenina, ako si mysleli.“
„Čo?“
„Vraj si tam mal nejaké úlomky či čo.“
Vravu z izby začuli sestry a s mamou sa dorútili dnu...”
„— Áno, my sme bytový úrad. Ale nateraz nijakých bytov nemáme. Ale hľadajte byt, ktorý by sa dal zabrať. Napr. keď máločlenová rodina obýva priveľa miestností, alebo má magazínové miestnosti, ktoré sú už dlhší čas prázdne. Potom si napíšte žiadosť a udajte nám také byty. Porúčam sa!
Zachlopil mi dvere pred nosom.
Študoval som paragrafy vládneho nariadenia, týkajúceho sa zaberania bytov. Informoval som sa na všetky strany. Kupoval som si aj pätoro novín denne a študoval pilne všetko, čo tam o bytoch stálo. Potom vydal som sa na zkusy mestom, hľadať byt, ktorý sa dá zabrať. Vypytoval som sa na také byty u domovníkov, u svojho šustra, krajčíra, u práčky, po obchodoch, u mäsiarov, v kaviarňach.
Vrazil som do pekného poschoďového domu a počal študovať soznam obyvateľov. Keď v niektorom poschodí bolo málo navštíveniek, vypytoval som sa domovnice:
— Čo pán Fleischmann? Nemohol by ma vziať na byt?
— Ale, čo by! Veď ten má dve izby plné súkna! A potom veď tých je šestoro!
A počal som podobným spôsobom vyšetrovať domy rad-radom...”
„Veru je to raz pravda, že priateľstvo prírody nespôsobí nám akživ také dlho krvácajúce rany ako ľudia, naši blížni.
— Nebudem ja hľadať priateľstvo ľudí, ale zostanem verný prírode a vyhnem všetkým bolestiam.
— To bude smerodajnou zásadou budúceho môjho života. Som na odpočinku, potrebujem teda pokoj a nie ostatné dni života zhoršujúce zápasy.
Veď už to, že ma poslali na odpočinok, je dôkazom, že mi je potrebný pokoj. Ináč neviem, prečo by tak boli naložili tí, o moje blaho, zdá sa mi, až priveľmi starostliví páni.
Nuž ale pri tom všetkom je to predsa nápadné zahrávanie náhody, že som si toto mesto vyvolil za domovinu, a ešte nápadnejšie je, že som si práve u jej sestry a nie niekde inde najal hospodu.
U sestry tej, ktorá nesie vinu tej opustenosti a osamelosti, čo sa mi dostala za podiel. Mam ju žehnať a či preklínať?
— Niekedy mi tak prichodí, akoby zaslúžila moju najúprimnejšiu vďaku, a inokedy zase nemôžem odolať, aby som nehromžil a neklial na osud...”
„Mníšky zmizli za rohom.
Pozoroval dosť dlho domy a povozy a nevedel, čo by si mal počať.
Okúňal sa okolo stanice, kde bol ohlušujúci ruch, potom ho to zunovalo a odišiel do istej bočnej ulice, cez ktorú tiekla v jarčeku hustá voda a kde bolo všetko ako vymreté.
Šiel ešte ďalej. Až sa dostal konečne ku kostolíku, okolo ktorého lietali holuby.
Trepotali krídlami a Igor cítil na tvári teplé závany vzduchu. Vnútri však bolo oveľa chladnejšie.
Kostolík bol celkom malý a tmavý, takže v prvej chvíli videl pred sebou len akúsi hmlistú tmu. Potom sa pomaly rozhľadel a všetko mohol pozorovať.
„Čo tu hľadáš, Igor?“ spytovali sa ho krížiky, ktoré sa trblietali na oltári.
Veru, Igor to sám nevedel, a keď si sadol do lavice a v dreve to puklo, temer sa naľakal, že naň niečo spadne a že to spraví veľký hrmot.
Veru, Igor nevedel, čo sa s ním robí; v očiach mal taký plachý a krotký výraz, že by sa mu teraz jeho starí známi celkom iste začali preto smiať...”
„Tak teda dobre, o pätnásť minút som u vás. Kde si ho mám vyzdvihnúť?“
„Na prízemí, úrazová ambulancia číslo 105.“
Rýchlo som sa prezliekla, keď sa akoby na zavolanie vrátila mama. Keď ma uvidela oblečenú, zarazene sa opýtala:
„Evuľka, čo sa, preboha, deje? A kde máš Étienna?“
„Mami, doteraz som na neho čakala. Pred niekoľkými minútami mi volali z nemocnice, že mal nehodu.
Potrebujú niekoho na tlmočenie. Práve som si chcela zavolať taxík.“
„Evinka, vykašli sa na taxík, odveziem ťa tam.
Aj tak si ešte príliš slabá. Treba dať pozor aj na teba, no nie?“ zavelila moja úžasná generálka.
„No dobre, aj tak sa z toho všetkého neviem spamätať.“
Ešte som si na seba frkla dve kvapky Provocative – a vyrazili sme.”
