„Nevidím žiadnu jedinečnosť. Len rozsvietené okná susedného domu a nepeknú záhradu ponorenú v tme. Noc je zamračená. Hviezdy sú dnes ľudskému zraku ukryté. Odkladám umyté poháre na miesto a do ruky beriem Petrov zoznam prác. Utieraním prachu a upratovaním rozľahlej pivnice trávim zvyšok večera. Sústredím sa na jednoduchú manuálnu prácu a všetky myšlienky venujem len praktickým veciam. S tou záhradou musím do zimy ešte niečo spraviť. Malé jazierko treba vyčistiť. Zajtra ráno vstanem skôr a pôjdem nakúpiť. Kde je tu vlastne najbližší obchod? Po výdatnom spánku a rannom hľadaní obchodu stojím na poschodí pred izbou pána Simona a na malý stolík ukladám podnos s čerstvým pečivom a čajom. Pôvodne to bola izba jeho syna, no odkedy mu zomrela žena, presťahoval sa sem a takmer celých päť rokov strávil medzi jej stenami. Dvere sú zatvorené. Je niekoľko minút pred desiatou. Klopať radšej nebudem, má rád svoj pokoj a súkromie. Schádzam dole a chystám sa do mesta, musím zájsť na úrad. Už sa chystám odísť, keď začujem, ako sa dvere na poschodí otvorili a vzápätí zatvorili. Pozerám na hodinky, je presne desať hodín...”