„Všetko, čo ma núti zamyslieť sa a zasnívať a potom medzi tým hľadať súvislosti,“ povedala som napokon, keď sa mi prúd stovky myšlienok zlial do súvislej vety. „Súčasnú beletriu, ale aj klasiku, životopisy, cestopisy, príležitostne i poéziu. Krásne kuchárske knihy...“ Sledovala som jeho tvár. „Nepýtajte sa ma na obľúbeného autora,“ prikázala som, aby som sa vyhla včasnému sklamaniu. „Tú otázku neznášam, lebo nikdy neviem, ako mám na ňu odpovedať, a to vyvoláva dojem, že vlastne skoro nečítam, alebo že sa mi nemení vkus, prípadne že nerobím objavy, a pritom nič nemôže byť ďalej od pravdy.“ Usmial sa. „Pochopil som, ale len ak sa ma vy nespýtate na názov knihy, ktorú som naposledy prečítal.“ A znovu to tam bolo, tá ľahkosť medzi nami. „Nikdy,“ odvetila som. „Ja nad ním dokážem veľmi dlho váhať, pretože hľadám niečo pre toho, kto sa pýta. Chcem si spomenúť na knihu, ktorú on asi pokladá za dokonalú, a napokon onemiem.“ Obaja sme sa zasmiali a ja som po prvý raz za veľmi dlhý čas pocítila, ako sa vo mne uvoľňuje čosi napäté...”