Naraz mi naskočila husia koža, hoci ešte pred chvíľkou som sa potila. Bolo to zvláštne. Nedokázala som nič rozoznať, ale napriek tomu som mala pocit, že ma niekto pozoruje. Asi by som mala radšej zmiznúť. Určite som si zle odpísala adresu. Vtom začal vnútri niekto hrať na klavíri – nádhernú, romantickú melódiu. Stála som tam ako prikovaná, neschopná pohnúť sa z miesta. Cez husté krovie odrazu prenikol slnečný lúč a zalial vilu mäkkým popoludňajším svetlom. Správala som sa poriadne pochabo. Mala by som konečne zazvoniť a prezrieť si izbu, ktorá už bude pravdepodobne aj tak prenajatá. Odhodlane som vykročila po cestičke, zhlboka som sa nadýchla a priložila som prst k zvončeku. Potom som mimovoľne na okamih dvihla hlavu. Kamenný anjel sa týčil priamo nado mnou a namiesto očí mal dve prázdne diery.