Práve keď sa čarodej nadýchol, aby pokračoval, rozleteli sa dvere krčmy druhý raz dokorán.
Bolo to celkom iné buchnutie ako to prvé, ktoré sa dalo označiť za lenivé a priateľské. Toto buchnutie bolo rázne a agresívne, ako gong pre všetkých návštevníkov, výstraha pred blížiacim sa nebezpečenstvom.
Do krčmy vošiel chlap veľký ako stodola, v ramenách taký široký, že sa dnu ledva pretlačil, hnevlivý výraz v tvári, ruky ako lopaty, jednoducho klasický borec, ktorý hrdinu trošku postraší, než v čestnom boji vypustí všetku krv do kanálu pri ceste.
Namieril si to rovno k Sandálfovmu stolu a cestou vrážal do každého, koho stretol.
„Hej! Ty si Wrabec McEesh?“ opýtal sa a udrel silnou päsťou do stola.
„Keď poviem, že nie, budem môcť v pokoji dopiť svoje pivo?
Ruby rýchlo odkrivkal naspäť k automatu na žuvačky. Kopnutie od ryšavca ešte stále bolelo, ale už menej.
Strčil líru do štrbiny v automate, zhlboka sa nadýchol, zavrel oči a rýchlo otočil páčkou.
Prebral sa natiahnutý na zemi na dvore starého domu.
Prvé svetlo už začalo farbiť oblohu tmavomodrými odtieňmi. Vytiahol zovretú päsť z hlbokej diery, a keď ju otvoril, objavil v dlani guľatú červenú žuvačku.
Skôr než odišiel, položil kameň na miesto.
Nečudoval sa, čo sa v tej diere vlastne dialo, iba nastúpil do auta, zaradil spiatočku a odišiel. Červenú žuvačku dal pod vankúš – pre mamu, keby sa vrátila vo sne.
Stále dookola a dookola, Bušo, kde si? Ako ti je dobre.
Vonku je hmla a môžeš sa túlať. A ja neviem, čo mám robiť. Pani Trnková už spí, zjedla celý obed. A stále plakala. Ako si včera pekne plával. Ako si sa mi páčil.
Neviem tak dobre plávať ako ty, ale ty vieš veľmi dobre, takže keď sa to zráta a vydelí, vieme obidvaja dobre. Bol si ako tuleň. A voda bola ako ľad. Ale nie studená, iba tak vyzerala.
A pán Plocha sa má zle. Keď som k nemu prišla a povedala: Ako sa máte? - povedal: Plním plán. Lenže neplní. Má sa zle.
Bušo... A tak isto pani Vrecková. Včera bol pekný deň. Mám rada sneh. A dnes padá hmla. Môžeš sa túlať. Keby si mi už zase niečo prečítal. Tak ťa rada počúvam. A keď je doma teplučko, vtedy mi je s tebou najlepšie.
Keby si už niečo napísal. Tak by som sa tešila. Bušo... Telefón u nás zvoní a zvoní, a ty sa mi túlaš. Pozriem ešte pani Vreckovú a pôjdem. Možno, že už budeš doma.
Počuješ?
Utekám, aby som ti všetko povedala, lebo iba potom sa mi zdá, že sa to skutočne stalo.
